Prinášame Vám životný príbeh muža židovského pôvodu, ktorý vďaka nezištnej pomoci druhých prežil deportácie Židov zo Slovenska počas II. svetovej vojny…
Rodina môjho otca Júliusa (Yechiela) žila v slovenskej časti Rakúsko-Uhorskej monarchie. Bol jeden z dvanástich súrodencov, čo bolo sedem bratov a päť sestier. Rodinu dobre hmotne zabezpečovalo poľnohospodárstvo, preto sa traja bratia rozhodli kráčať v otcových šľapajách. Môj otec sa narodil v Šarišských Dravciach. Súrodencov mal v Oľšove, Sabinove, Prešove a dvoch bratov a sestru v USA. Otca prezývali Ďula. Otec a jeho brat Vojtech nazývaný Béla spravovali farmu v dedine Roškoviany (dnes Rožkovany, okres Sabinov), ktorá mala 600 obyvateľov. Otecko bol uznávaný a spravodlivý zamestnávateľ a v dedine si získal rešpekt.
Napriek tomu, že v dedine nebola elektrina, v domoch voda ani záchody, náš dom poskytoval výborné podmienky na život pre obe rodiny. Vlastnili sme pohodlný dom, mali sme prenajatú pôdu, na ktorej sme pestovali obilie, v stajniach sme chovali veľa domáceho zvieratstva (kravy, ovce, sliepky, husi) a v ovocnej záhrade sa každoročne urodilo veľa ovocia . Zamestnávali sme mnohých miestnych roľníkov. Ich deti boli mojimi spolužiakmi. Navštevovali sme dvojtriednu školu v našej obci.
Dedina mala „bubeňára“, ktorý chodil po dedine, bubnoval na bubon, na čo sa obyvatelia zhromaždili a on čítaval nariadenia vlády, žiaľ, za mojich čias to boli väčšinou nariadenia proti Židom. V dedine nebol elektrický prúd, teda ani rádiá. Môj otec bol jediný v dedine, ktorý vlastnil rádio. Pracovalo na veľkú batériu (akumulátor). Musel ju chodiť nabíjať do Sabinova či Prešova.
Veľká časť úrodnej pôdy, ktorú sme obrábali, nebola v našom vlastníctve. Mali sme ju prenajatú od aristokratickej dámy maďarského pôvodu – pani Szentiványi. Myslím, že Roškoviany boli pomenované po jej predkovi pánovi Roskoványi. Pani Szentiványi bola jemná, láskavá a milá pani. Bola vdova. Žila v nádhernom dome, mala dvoch synov menom Anti a Tasi a dcéru Dori.
Na poliach sme pestovali pšenicu, ovos a iné obiloviny. Spomínam si, že zber úrody bol čas na veľké oslavy. Mali sme tiež veľký sad. Rástli tam jablone, hrušky, slivky a čerešne. Rád som sa šplhal po stromoch. Problém bol v tom, že najlepšie ovocie bolo vždy na konci konárov a liezť až tam, bolo nebezpečné. Spomínam si, že chlapec menom Ďula Malárik spadol zo stromu a zabil sa. Pamätám si, na jeho pohreb, jeho matka objímala truhlu. Myslím, že pán Malárik bol jeden z otcových zamestnancov. Iné priezviská, na ktoré si spomínam, boli Čorba a Duľa. Helenka Duľová bola moja priateľka, s ktorou som sa hrával, keď sme boli veľmi malí. Myslím, že pán Duľa sa staral môjmu otcovi o ovce. Pracoval u nás ako bača. Predávali sme syr a vlnu. Ovce sa strihali raz alebo dvakrát do roka. V lete bača ostával v kolibe a my deti sme sa zvykli po zbere jahôd v lese u neho zastaviť. Za to nás pohostil žinčicou. Keď sme išli okolo ľudí, ktorí pracovali na poliach, bolo zvykom ich pozdraviť: „Bože daj scesce“ a oni nám odpovedali : „Bože daj zdrave“. Hovorili sme po šarišsky.
Mali sme asi 30 kráv a predávali sme mlieko ako jeden z farmárskych produktov. Mlieko sa vozilo vo veľkých kanvách na železničnú stanicu. Mali sme voly a kone na ťahanie pluhov a mali sme aj rôzne poľnohospodárske mechanizmy. Na našu vlastnú prepravu sme používali dva kone. To bol náš dopravný prostriedok. Vlastnili sme aj zeleninovú záhradu, no myslím, že iba pre našu potrebu. Takisto sme mali aj sliepky a predávali sme vajcia, tiež husi a predávali sme husie perie a páperie. V zime sa ženy zhromažďovali v našom dome, driapali perie a rozprávali strašidelné príbehy o duchoch a my deti sme počúvali, báli sme sa, ale aj tak sme počúvali.
Keď som sa 11. augusta 1934 narodil, bol to pre mojich rodičov dôvod na oslavu. Bol som potešením pre ich oči (na fotografii som s mojim otcom Júliusom pred našim domom v Roškovianoch v r.1935). Ich dlhé čakanie na syna – kadiš, nositeľa priezviska rodiny a tradícii na pamiatku rodičov po ich smrti bolo požehnaním a naplnením túžby po synovi. Pripojil som k trom sestrám menom: Bianka, Olga a Valéria. Moje oficiálne meno je Andrej, doma ma volali Bandi.
Naša rodina bola ortodoxná v tradíciách a vyznávaní viery. Mali sme kóšer domácnosť, ale obliekali sme sa do moderných odevov a môj otec bol vždy čisto oholený. Spomínam si na otca, ako na človeka, ktorý mal rád disciplínu, no bol to láskavý rodič a príjemný spoločník. Brával ma so sebou, keď išiel pracovať na svoje pozemky a láskavo odpovedal na všetky moje otázky. Pretože bol hlboko nábožensky založený, povinnosť modliť sa trikrát denne nevynechal ani na poli. Počas búrok sa otec modlieval za bezpečnosť a naučil ma modlitbu na ochranu proti hromu a blesku. Vždy, keď chodieval do mesta na trh, doniesol mi hračku alebo nejaký nezvyčajný suvenír.
Moja matka Terézia (Rifka) Gelb bola jedna zo siedmich detí, narodila sa v Humennom. Jej rodina žila v Maďarsku. Dobre sa vyznala v modlitbách a v hebrejčine. Jej láskavé a milé správanie vždy ponúkalo ochranný štít pred otcovými výčitkami, ktoré síce boli zriedkavé, ale zaslúžené. Mamička bola vynikajúca kuchárka a pekárka, strávila mnoho hodín v kuchyni pri pečení a varení. Keď osievala múku cez sito a miesila cesto na vynikajúci chlieb a koláče, vyzerala ako duch, pretože mala na sebe poprašok z múky. Často piekla jablkovú a čerešňovú štrúdľu, makos ( maďarsky makovník) a dios ( tiež maďarsky ), ktorý vyzeral ako bochník, no miesto maku bol plnený vlašskými orechami. Tiež zvykla piecť dobostorta (doboškový rez) a krémeše. Piekla domáci chlieb a challah, židovský chlieb používaný v piatok večer. Slávili sme všetky židovské sviatky a chodievali sme do synagógy v Lipanoch. Museli sme ísť pešo, lebo Židia počas sabatu nemajú dovolené sa voziť.
Moje sestry, hoci omnoho staršie ako 
ja, boli mojimi spoločníčkami a doprevádzali ma do lesa pri zbere hríbov, jahôd a malín (na fotografii z ľavej strany: Bianka, Valéria, Olga a ja asi v r.1938). Valika bola iba o šesť rokov staršia. Doma sa so mnou hrávala, kým staršie dve boli v meste v škole. Moje detstvo bolo šťastné, až kým vyhrážky proti Židom nezastihli našu dedinu. Dni som trávieval objavovaním prírody, v škole, doma učením hebrejčiny, prácou na farme a hraním. Bol to radostný čas.
V lete sme sa chodievali kúpať do rieky Torysa. Cez zimu som miloval sánkovanie. V dedine bol malý kopec, kde sme sa zvykli sánkovať – ja a moji priatelia, dolu, hore a zasa dolu, až kým pani, čo bývala v dome na tom kopci, sa nás nahnevala, pretože sme z jej dvora urobili kĺzačku. Hodila tam popol a už sa tam viac nedalo sánkovať, až kým nenapadol nový sneh. Od týchto dní som miloval zimu a vo veku 51 rokov som sa naučil lyžovať a zvykol som lyžovať dvakrát do roka v Utahu až do minulej zimy.
Spomínam si na 29. jún – sviatok Petra a Pavla, pretože to bol predposledný deň školského roku a začiatok prázdnin. Tiež si spomínam na 6.december, deň svätého Mikuláša, pretože to bol deň, kedy sme si mohli položiť naše čižmičky na okenné rámy, aby sme mohli od neho dostať darčeky. Napriek tomu, že sme boli Židia, rodičia nám dovolili oslavovať tento sviatok.
Doma sme hovorili po slovensky, teda po šarišsky. V škole spisovne po slovensky. Môj otec a jeho brat Béla hovorili spolu po nemecky, moja matka hovorila so svojou rodinou po maďarsky. Matka s otcom hovorili spolu po maďarsky, ale s nami deťmi po slovensky. Nemčina môjho otca, ktorú som zvykol počúvať mi neskôr pomohla pri učení angličtiny.
V rodine Hartmann bolo tradíciou, že muži hrávali na husliach. Jedného dňa mi môj otec priniesol detské husle z Prešova a miestny Róm ma mal učiť na ne hrať. Nikdy som sa nenaučil hrať, pretože čoskoro sme museli utekať z domu. Vždy som bol zvedavý, čo sa s mojimi huslami potom stalo.
Československo bolo rozštiepené podľa požiadaviek Hitlera a na uspokojenie európskych krajín. 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo nezávislosť. Slovenskí radikáli sa zorganizovali do polovojenskej tzv. Hlinkovej gardy, ktorá blízko spolupracovala s nacisticky orientovanou menšinou vedenou Franzom Karmasinom. 15. marca 1939 sa nemecké vojsko začalo usadzovať na Slovensku.
Hlinkova garda začala napádať židovských občanov a v septembri 1941 bol vydaný Židovský kódex. Podobal sa Norimberskému zákonu, ktorý okrem iného prikazoval Židom nosiť žlté pásky na ramene. Miestny „bubeňár“ pochodom cez dedinu ohlásil toto nariadenie. Nosením týchto pások sme sa stali označenou skupinou obyvateľstva, čo prinieslo zmenu správania mojich nežidovských školských kamarátov. Čoskoro po žltých páskach prišlo nové nariadenie, ktoré prikazovalo židom nosiť Dávidovu hviezdu pripevnenú na prednej strane oblečenia. Nasledovalo ďalšie, prikazujúce prišitie ešte väčšej, dobre viditeľnej hviezdy.
Spomínam si na pesničku, ktorá sa v tých časoch spievavala (po šarišsky): „ Od Prešova idze vlak, na nim sedzi Šaňo Mach, všitke Židzi na Šarišu majú veľký strach. Počkaj, počkaj Židziku, budzeš kopac s motyku … ” V Roškovianoch tiež visel veľký plagát s karikatúrou, ktorý znázorňoval Žida s veľkým nosom, ktorého kopal do zadku gardista obutý do veľkých čiernych topánok.
V roku 1940, keď som mal šesť rokov, som začal chodiť do školy. Bola to jedno alebo dvojtriedna škola. Pán učiteľ bol aj správcom, myslím, že aj policajtom, hasičským náčelníkom a je možné, že aj starostom. Mal som aj pani učiteľku. Keď pán učiteľ vstúpil do triedy, museli sme sa postaviť do pozoru a pozdraviť: „ Vítame vás. Na stráž! “. Neskôr, počas fašistického režimu sme myslím slovo „na stráž“ vymenili za slovo „nazdar“. Potom pán učiteľ otočil svoj kabát na ruby a z nadšeného nasledovateľa predchádzajuceho režimu sa stal nadšený nasledovateľ komunizmu. Ako plachetnica vo vetre, menil svoj smer s každou zmenou režimu.
Nespomínam si na mená chlapcov, ktorí boli moji priatelia. Možno aj preto, že keď sme museli nosiť žlté pásky a neskôr žlté hviezdy, už viac neboli mojimi priateľmi. Vo veku 7 rokov som bol úplne izolovaný od akejkoľvek činnosti s deťmi. Hanlivé poznámky od učiteľky a od niektorých spolužiakov: „Žid idz do Palestiny“ ma omračovali. Čím som si zaslúžil toto nepriateľstvo?
V Roškovianoch sme boli tri židovské rodiny – naša, rodina otcovho brata Bélu, jeho manželka, syn a dcéra. Tretia rodina – rodina Mannovcov mala tri, či štyri dcéry a syna. Vlastnili krčmu. Táto celá rodina vrátane ich vydatej dcéry (myslím, že sa volala Berta) aj s jej malým bábätkom neprežila vojnu. Pamätám si na deň, keď ich násilne odviedli z dediny.
Prvý šok, ktorý zasiahol našu rodinu veľmi citlivo, bol edikt z marca 1942. Mojej 17- ročnej sestre Olge a 17-ročnej sesternici Magde bolo oznámené, že budú odtransportované z Popradu vlakom do pracovného tábora. Skľúčenosť a slzy poznačili našu tvár. Matka pomohla Olinke zbaliť veci, ktoré by mohla potrebovať v pracovnom tábore: poľnú flašu, kuchynský riad, jedlo a vodu na cestu. Na druhý deň sme zistili, že poľnohospodárske rodiny mali výnimku z tejto povinnosti. Strýko Béla okamžite bežal do Popradu, no už bolo neskoro zobrať dievčatá z vlaku, ten už dávno odišiel.
V tom čase sme vedeli, že niektoré vlaky boli poslané do Auschwitzu. Neskôr sme zistili, že cieľom tohto vlaku, plného mladých slovenských židovských dievčat bol taktiež Auschwitz, kde boli poslané do plynových komôr. O ich smrti nám dala vedieť naša príbuzná, ktorá sa volala Klari Hertz a bola v čase príchodu tohto vlaku v Auschwitzi. Väzni mali dovolené posielať cenzurované pochvalné pohľadnice domov k svojim príbuznym. Napisala nám, že Olinka a Magda sa majú dobre, sú so Sárou a Rebekou. Sára a Rebeka sú mená židovských žien z biblie, sú to Abrahámove a Jakobove manželky. Kedže tie sú dávno mŕtve a naše dievčatá sú s nimi, vedeli sme z tejto šifry, že boli zavraždené. Neskôr sme zistili ako.
Náš dom zachvátil smútok a plač. Otec si natrhol klopy na jeho a mojom saku, ako symbol žiaľu nad stratou našich blízkych. Sedeli sme šiva, sedem dní smútku za Olinku, zakryli sme všetky zrkadlá a zachovali sme všetky obrady smútku. Zahalil nás ťažký závoj tragédie. Mal som sedem a pol roka, no moja myseľ to nemohla pochopiť. Moje oči neustále hľadali v očiach mojich rodičov a sestier nádej, že nájdem uspokojivú odpoveď a útechu. Nemohol som prijať definitívnu stratu milovanej sestry, neustále som naivne pozeral na dvere v nádeji, že Olinka sa v nich každú minútu objaví.
Po tejto našej trpkej osobnej skúsenosti s nespravodlivosťou a po strate milovanej sestry nič už nebolo tak, ako pred tým. Otec nás dal všetkých pokrstiť u evanjelikov v snahe vyhnúť sa deportáciám, no vôbec nám to nepomohlo. V našich srdciach sme ale ostali Židmi, narodili sme sa tak, žili sme tak a chceli sme tak aj zomrieť. Deportácie pokračovali. Naša rodina mala na počiatku deportácií výnimku, pretože sme boli poľnohospodári, no tá bola počiatkom roku 1944 zrušená. Koncom mája otec dostal avízo, že nám hrozí deportácia. Rodina začala horlivo baliť všetky potrebné veci a nakladať na konský voz. Uprostred noci sme opustili náš domov v nádeji, že sa vyhneme záťahu a ujdeme do bezpečia. Po niekoľkohodinovom cestovaní sme boli zatknutí a rodina strávila jednu noc vo väzení. Ja som bol odovzdaný luteránskemu kňazovi. Na druhý deň nás všetkých naložili na vlak, spominam, že sme cestovali popri Váhu. Otec mal zrejme špeciálne povolenie na cestu vlakom.
Dostali sme sa až do tabakovej farmy židovskej rodiny Schwartz do Zemianskych Kerťov (dnes Zemianske Sady pri Seredi), kde dospelí pracovali vo všetkých oblastiach poľnohospodárstva. Moja rodina a mnoho iných Židov zo Slovenska počuli, že toto je miesto, kde by mohli pracovať a žiť v bezpečí a byť ochránení od deportácii. Bolo tam i niekoľko utečencov z Poľska. Jeden z nich – Friedrich (Fred) Weizenblum, architekt z Krakowa sa zamiloval do mojej sestry Bianky. Podarilo sa mu utiecť z tzv. „Pochodu smrti“ cez krakovský systém kanalizácie až cez hranice Slovenska, ktoré bolo jednu dobu bezpečnejšie ako Poľsko. Ja som sa vo veku deväť a pol roka opäť na chvíľu cítil slobodný. Spolu s ostatnými židovskými deťmi sme sa hrávali na poliach a po rokoch som mal zasa pocit bezstarostnosti.
9. septembra 1944, mesiac po mojich desiatych narodeninách, nemeckí SS za pomoci Slovenskej gardy pristavili nákladné autá a zobrali členov našej dediny vrátane mojich rodičov, sestry Valiky a ďalších členov našej rozvetvenej rodiny. Ako sme neskôr zistili, našu rodinu deportovali do „pracovného“ tábora v Seredi a následne do Auschwitzu. Moja o 11 rokov staršia sestra Bianca, jej priateľ Fred a ja sme zhodou okolností boli mimo okruhu tohto záťahu. Pocítil som, ako ma niekto chytil za ruku a ťahal ma do blízkeho lesa a tak som sa vyhol deportácii. V lese sme sa zišli s tetou Nelly a strýkom Desiderom Hartmannom, ktorý mal prezývku Dežo, ich dospievajúcou dcérou Lilly (Líviou) a s ďalším židovským utečencom z Poľska menom Lacko Weissberger. Bolo nás celkom sedem, prechádzali sme z jedného miesta na druhé, aby sme sa vyhli SS a slovenskej gardistickej polícii, ktorá prečesávala lesy a hľadala Židov.
Blúdili sme po lesoch pod rúškom noci bez teplého oblečenia a jedla. Naše pocity boli otupené vedomím, že naše rodiny zabijú. Na posilnenie sme brali rajčiny a hrozno z miestnych rolí. Po niekoľko- týždňových útrapách a pri zhoršenom počasí a bez prístrešku sa dospelí rozhodli nájsť lepšiu možnosť ukrytia a prežitia. Fred a Lacko, ktorí sa vyznali v okolí, nás nechali ukrytých v lese a vydali sa do dediny. Zamierili do domu, ktorý bol vzdialený od ostatných domov.
Zaklopali na dvere s obavami nevediac čo ich čaká. Pán Pavol Čuvala otvoril dvere. S údivom pozeral na zúfalé tváre, ktoré ho žiadali o pomoc. Povedali mu, že sú Židia, ktorí hľadajú pomoc. Pán Čuvala na okamih zaváhal a povedal, že sa musí poradiť s manželkou, ktorá bez váhania súhlasila s pomocou. Obaja si dobre uvedomovali, aké by boli následky za ukrývanie Židov.
Pán Čuvala im dal náradie, preglejku a dechtový papier na vybudovanie ochranného bunkra v lese. Bunker bol budovaný s veľkým úsilím a potom sa zemina odnášala vo vreciach ďaleko od tohto miesta, aby sa neprezradila jeho existencia. Na koniec bol povrch bunkra zarovnaný a zamaskovaný rašelinou. V bunkri bolo miesto na ležanie nás siedmich. Mali sme vedro ako záchod, ktoré sa vyprázdňovalo v noci na rôznych miestach. Dvaja z našich mužov zašli raz, alebo dva krát za týždeň k Čuvalovcom, ktorí im dávali vodu, chlieb a slaninu. Mal som problém jesť bravčovú slaninu. Moja snaha dodržiavať učenie môjho otca mi v tom bránila i v tak ťažkej situácii. Tak som prežil iba o chlebe a vode.
Takto sme žili tri a pol mesiaca, až kým nenapadol sneh, v ktorom by nás naše stopy mohli prezradiť. Navyše nad našim bunkrom sa sneh roztapál, pretože sme tam dýchali a vytvárali teplo, ktoré topilo sneh. Fred, priateľ mojej sestry, požiadal znovu pána Čuvalu o pomoc vybudovať prístrešok pod jeho stodolou. Náš bunker v lese už nebol bezpečný. Čuvalovci súhlasili s vykopaním tohto prístrešku a aj nám s tým v noci pomáhali. Bunker sme vystlali slamou a dostali sme od nich vlniaky na prikrytie.
Moje nohy ochrnuli a nemohol som chodiť. Fred ma preniesol do nového bunkra v stodole v noci, kde mi Bianka vysvetlila, že by otec povolil jesť akékoľvek jedlo k prežitiu. V bunkri sme buď spali, alebo hovorili po šepky. Často o jedlách, ktoré sme v minulosti jedli, v mojom prípade to bola zmrzlina. Hovorili sme o tom, či nás nájdu a zabijú, alebo či prežijeme. Nič viac sme nemohli robiť, nikdy sme nevychádzali von, iba muži a to iba v noci a iba raz za čas. Naša existencia, i keď stále plná strachu, že nás objavia, bola lepšia, než tomu bolo v lese. Pán Čuvala a pani Čuvalová nám nosili varené jedlo. Tak sme pokračovali až do 1.apríla 1945, kedy Rusi oslobodili túto oblasť. Celkove sme sa ukrývali sedem mesiacov.
Po oslobodení sme sa srdečne rozlúčili s Čuvalovcami a cestovali sme autami, vlakmi, na plošinových železničných vozňoch, ako to len išlo na juh Slovenska a vrátili sme sa do strýkovej dediny Oľšov. Tu sme sa snažili si usporiadať náš život.
Moji rodičia Július a Terézia Hartmannovi, moje sestry Olinka a Valika sa už nikdy nevrátili domov. Zomreli v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau (Oswiecim) v Poľsku. Všetok náš majetok bol skonfiškovaný a nikdy sme zaň nedostali žiadnu kompenzáciu. Nikto sa nám neospravedlnil.
Po vojne vo veku 11 rokov som bol prijatý na gymnázium do Prešova. Zostal som v rodine môjho strýka Aladára Hartmanna a jeho manželky Edity. Tí prežili aj s mnohými inými Židmi vrátane mojich ďalších príbuzných Ľudovíta Fuchsa a jeho manželky Ireny v Olšavici vďaka grécko-katolíckemu kňazovi Michalovi Mašlejovi a miestnym obyvateľom, s podporou biskupa Pavla Gojdiča. Títo statoční ľudia riskovali vlastné životy, aby mohli zachrániť iných.
Po roku bolo rozhodnuté, že ma pošlú do Ameriky spolu s mojím bratrancom Alfrédom, ktorého rodina bola zatknutá v záťahu 9. septembra 1944 spolu s mojou rodinou. V septembri 1946 sme spolu a Alfrédom dostal víza a ručenie (affidavit). Po príchode do USA som bol vrelo prijatý mojou tetou Sari a strýkom Alexom Fuchsom (Sari bola sestra môjho otca), ktorí bývali v Brooklyne (časť New Yorku). Rýchlo som zo seba striasol smútok z vojnových rokov. Bolo to uľahčené tým, že ma teta a strýko prijali ako svojho a ja som u nich našiel pohodlie a lásku, ako by som bol ich syn.
Moja sestra Bianca žila u pani Szentiványi v Roškovianoch od ktorej sme si kedysi prenajímali pôdu. S Fredom sa čoskoro zosobášili a založili si vlastnú domácnosť. V r. 1948 prišli za nami do USA.
Ja som sa zapojil do amerického života a nechcel som byt identifikovaný ako Žid. Táto snaha netrvala dlho, pretože moja teta a strýko zohnali tútora, ktorý ma pripravil a mal som Bar Micva . Súčasne som sa veľmi snažil stať sa Američanom. Všetko americké mi bolo blízke a chcel som splynúť a byť ako moji polužiaci. Prepadol som basebollu, big-bandu, westernu a hot dogom. Mojím najslávnostnejším momentom bolo, keď som bol v 9. triede poverený niesť americkú vlajku. Bol som veľmi hrdý. Získal som celoživotných priateľov a môj “predamerický“ život sa stal vzdialenou minulosťou.
Pokračoval som vo vzdelávaní a urobil som kariéru v predaji vo farmaceutickom priemysle. Určitú dobu som slúžil v americkej armáde. Oženil som sa so Sandrou Chandross a založil si úžasnú rodinu. Máme dve dcéry a štyri vnúčatá.
V máji 1974, takmer presne po 30 rokoch, som sa vrátil nakrátko na Slovensko. Sprevádzala ma manželka Sandra. Navštívili sme niekoľko príbuzných a tiež rodný dom v Rožkovanoch (na fotografiách dole), ktorý bol aj so zbytkom hospodárskych budov neobývanou ruinou na spadnutie. Vtedy som ešte nebol pripravený zájsť na miesta, kde som naposledy videl svoju rodinu a na stodolu, kde sme sa ukrývali. Vtedy to jednoducho ešte nešlo, bolo to veľmi bolestivé, nemohol som, aj keď by som chcel. Bol som ešte v stave “zabúdania.“
No tridsaťosem rokov po vojne, keď sa revizionisti holokaustu snažili prepísať históriu o zle napáchanom na Židoch, som sa poriadne nahneval. Musel som znovu obnažiť spomienky na moje vlastné straty a prežitie. Po prvý krát od príchodu do USA som bol nútený nakladať s bolestivou minulosťou. Musel som znovu obnoviť spomienky na minulosť a postaviť sa tvárou v tvár holokaustu.
Keď Spielberg zháňal pre svoj projekt dobrovoľníkov, ktorí mali robiť rozhovory s ľuďmi, čo prežili a zbierať ich osobné svedectvá, rozhodol som sa, že sa zapojím do tohto projektu. Mal som povinnosť to urobiť kvôli mojej stratenej rodine. Musel som vypovedať, nemal som na výber. Postavené monumenty za 6 miliónov stratených nie sú dostačujúce. Hovoriť k študentom je skutočným pamätníkom, ktorý nesie naše hlasy, našu históriu, naše straty.
Pripojil som sa k Child Survivors /Hidden Children of Holocaust (organizácia preživších / ukrývaných detí počas holokaustu) v okrese Palm Beach na Floride. Cítil som potrebu a povinnosť voči mojej stratenej rodine. Keď som sa dozvedel, že v Prahe bude v r. 1999 konferencia Child Survivors, rozhodol som sa vrátiť tam, kde ma zachránila rodina Čuvalovcov. Moja sestra Bianca a švagor Fred privítali túto možnosť a spolu so mnou sme sa vrátili do miest našej záchrany.
Z Prahy sme cestovali do Bratislavy a odtiaľ pokračovali autom hodinu a pol do Zemianskych Sadov. Starý muž pri ceste nás nasmeroval do domu jednej z Čuvalových dcér. Anička a Boženka si nás dôkladne prehliadli snažiac sa spoznať cudzincov. Keď sme sa predstavili, neboli sme schopní zastaviť slzy, ktoré oživili to všetko utrpenie, obete a spomienky na minulosť.
Pavol a Alžbeta Čuvaloví zomreli a my sme boli zarmútení faktom, že sme im nikdy po dobu ich života nemohli poďakovať za ich obetavosť. Ich deti nikdy nevedeli, že sedem ľudí bolo ukrytých pod ich stodolou, kde mali zákaz vstupu. Boženka Lupová a Anička Psotová rodené Čuvalové žijú so svojimi rodinami v Šalgočke pri Zemianskych Sadoch. (Na ľavej fotografii dole: Anička, Bianka, ja a Fred, na pravej fotografii: Anička, Fred, Bianka a Boženka s manželom.)
