Prípravu na spytovanie svedomia začíname modlitbou:
„Pane, pomôž mi vidieť seba, ale nie tak ako sa vidím ja sám, ale ako ma vidíš a hodnotíš ty. Duchu Svätý, pomôž mi vidieť seba samého očami Ježiša Krista!
Pane, obdaruj ma milosťou, aby som sa videl takým, akým skutočne som pred tebou, pred tvojou tvárou!“
Všetci raz budeme stáť pred Božím súdom. Vtedy sa vyjaví celá pravda o mojom živote, o mojom konaní, o tom, čo bolo vo mne hodnotné, dobré a krásne, ale aj o tom, čo bolo nepodarené, zlé, bezcenné, nezmyselné a škaredé. Bojíme sa Božieho súdu. „Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení.“ (1 Kor 11, 31) Chceme predísť tento Boží súd a už dnes pred Božou tvárou odsúdiť seba samých v celej pravde. Kto na tomto svete pravdivo odsúdi seba samého, unikne Božiemu súdu. Aké ťažké je však poznať seba! Človek je náchylný k sebaklamu a nevidí seba takého, akým v hĺbke je. Vidíme v sebe zväčša to, čo chceme vidieť, a hodnotíme sa tak ako sa chceme hodnotiť. Náš uhol videnia vo vzťahu k nám samým je veľmi ohraničený a zamotaný. Treba prosiť Ducha Svätého o správny uhol videnia. Stáť v pravde pred Bohom i pred sebou znamená uznať nielen zlo, ale aj dobro, ktoré je v nás. Bez poznania svojich previnení voči Bohu v celej pravde však nikdy dobre nespoznáme Boha a nebudeme schopní pravdivo hovoriť: „Pane, zmiluj sa nado mnou!“ Spomenuli sme už zamotaný uhol pohľadu na seba. Neraz sa vedľa nás nachádzajú ľudia, ktorí na nás hľadia a sú schopní vedieť o nás viac ako my sami. Majme odvahu zamyslieť sa nad tým, ako nás vidia iní.
Úplné a správne ohodnotenie nášho života vlastní výlučne sám Boh. Tak nádherne hovorí Evanjelium: „Ježiš nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.“ (Jn 2, 25) Ježiš Kristus najlepšie vie, čo sa skrýva vo mne, v mojom srdci. Vie, čoho som schopný. Preto sa obraciam na neho s vrúcnou prosbou: „Ježišu, nechcem podliehať ilúziám a sebaklamu; daj mi milosť, aby som videl seba samého tak, ako ma vidíš a hodnotíš ty!“„Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce!“ (Ž 139, 23)
Snáď moje doterajšie spovede boli plytké, povrchné, a preto neúplné. Sú vo mne aj „skryté viny“ ktoré nedokážem pomenovať a obviniť sa z nich. Musím si byť vedomý toho, že moja hriešnosť je omnoho väčšia ako je moje vyznanie vín. Moje nepodarené vyznanie je iba symbolom mojej omnoho väčšej hriešnosti. Nedokážem svoju hriešnosť opísať a nazvať ju menom. Rozoznanie mojich hriechov je vždy len čiastočné.
„Očisť ma, Pane, aj od tých hriechov, ktoré sú predo mnou ešte ukryté, ktoré nedokážem pomenovať a vyznať ich pred tebou slovami.“
Niekedy ma už unavuje a neraz aj znechucuje opakovanie mojich tých istých alebo tak veľmi sa na seba podobajúcich hriechov a slabostí. Tak málo sa mení súpis mojich previnení aj forma, akou sa obžalúvam. Mám predsa tú istú povahu a tie isté náklonnosti. Zväčša hriechy a previnenia, ktoré vyznávam nepodávajú skutočnú tvár môjho života, skutočnosť môjho povolania a úloh. Neraz nie som schopný siahnuť k samotným koreňom a príčinám týchto previnení. Svätý Pavol nás povzbudzuje, aby každý skúmal seba samého: „Nech teda človek skúma sám seba.“ (1 Kor 11, 28) Pred Božou tvárou chcem dnes ešte raz hlbšie analyzovať svoj postoj k Bohu, blížnym i k sebe samému.
Dávid Zahradník
Zdroj:
1. Gallagher M. Timothy – Spytovanie svedomia alebo Modlitba exámen podľa Ignáca Loyolského
2. Duchovná obnova Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta