Je paradoxom, že ľudia dnes buď na spoveď nechodia, alebo od spovede priveľa očakávajú. Niektorí kresťania sa už dávno prestali spovedať. Nie sú v stave pochopiť akúsi sviatostnú praktiku, ktorú vnímajú ako autentickú a bez úprimnej ľútosti, praktiku, ktorá pre nich znamená skôr muky než vyslobodenie.
Ťažko je možné vyvrátiť fakt, že krízu spovede v najväčšej miere ovplyvňuje v osobnej skúsenosti zakorenený nesprávny obraz Boha ako aj skreslené chápanie hriechu. Nachádzame sa v období, ktoré, celkovo vzaté, môžeme interpretovať ako istý druh rozvoja subjektivity, ktorá zostáva individualistickou, hedonistickou a sekularizovanou. Mohli by sme tu schematicky rozlíšiť prvú skupinu ľudí, ktorá tvorí väčšinu. Sú to ľudia ľahostajní voči autentickým životným hodnotám, ktorí žijú v narcistickej izolácií, vyberajú útržky, fragmenty rôznych informácií a vyznávajú zásadu, že život je mozaika. Druhá skupina sa skladá z ľudí otvorených voči problému náboženstva, ktorí sú charakteristickí vonkajšou náboženskou praxou, prevažne kultúrneho rázu, ktorá má pomerne malý vplyv na život. Napokon tretia skupina – osoby zrelé vo viere s autentickými náboženskými motiváciami, ktoré postupne integrujú celý svoj život.
Zdá sa, že vina a hriech dnes patria ku známym skutočnostiam. Karl Rahner podotýka, že vina sa v skutočnosti chápe skôr ako nevyhnutné ovocie nevedomosti, evolúcie prirodzenosti a dejín namiesto toho, aby bola prijímaná zodpovedne vo vlastnom svedomí. Aj nárast vedomia, že sloboda a determinácia sú nerozlučne spojené, spôsobuje u mnohých ľudí ťažkosti nachádzať a priznať si vinu vo veľmi konkrétnych momentoch vlastného života.
Spovedník musí predovšetkým pomôcť objaviť podstatu sviatosti zmierenia, menovite prežívať Božie milosrdenstvo vo víťaznom Ježišovom kríži. Ono nás preniká aj v mystériu Cirkvi a umožňuje prijať Božie odpustenie. Odpustenie je tým základným aktom, ktorým nás Boh uzdravuje a obnovuje, keď nám daruje svoje milosrdenstvo. Ono nie je druhom bližšie určenej zhovievavosti alebo jedine odpustením viny, ale budovaním odznova, premieňajúcim to, čo minulosť rozbila na kúsky a porozhadzovala. Toto odpustenie je zázrakom nezištnej lásky – lásky vernej ako aj slobodnej i napriek nášmu odmietnutiu. Vyznávanie hriechov je slovom nasmerovaným k Bohu prostredníctvom spovedníka: podstatné nie je podať informáciu, ale skutočne pred Bohom uznať, že som hriešnik. Prehnané zdôrazňovanie detailov môže byť znakom ustráchanej potreby lásky a istoty, provokácie a agresívnej výzvy či tiež nediskrétnej zvedavosti a snahy dominovať. Z druhej strany, každé previnenie treba brať vážne, pretože sťažuje oddanie milosrdnej Božej láske. Závažnosť hriechu neurčujú zvyky tolerované naším spoločenstvom alebo naše chápanie viny, ale viac–menej akceptované zavrhnutie Božej lásky.
Jedine láska odhaľuje nedostatok lásky.
Dedičný hriech učí, že človek je odsúdený na chorobu, pre nepokoj vlastného svedomia, ak ho neprekoná vďaka aktu dôvery, viery v Boha, ktorý ospravedlňuje a prijíma celú existenciu človeka.
Dávid Zahradník
Zdroj:
1. Józef Augustyn – Umenie spovedať