Jeden kňaz vydal takéto svedectvo o svojom povolaní: „V deň birmovky biskup vo svojom príhovore poznamenal, že medzi tými, ktorým udeľuje sviatosť birmovania sú takí, na ktorých bude druhýkrát vkladať ruky pri udeľovaní sviatosti kňazstva. Bol som týmito biskupovými slovami unesený. Počul som v nich slová samého Krista. Ten istý biskup naozaj vložil druhýkrát ruky na moju hlavu, keď mi udeľoval kňazské svätenie.“
Povolanie – to je dar, milosť, voľba! Je to tajomstvo Božieho konania! Nasledovanie Krista nesie niečo z vyvolenej osoby, ktorá našla osobitné zaľúbenie a milosť u Pána. Pre Máriu bolo toto význačné povolanie niečím, čo ju prekvapilo. Ježiš Kristus jasne potvrdzuje: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, aby ste šli a prinášali ovocie.“ (Jn 15, 16)
Povolanie – to je dar a Božia milosť, tajomstvo jeho konania, ale zároveň je to aj moja veľmi osobná odpoveď na jeho povolanie. Je to súhlas vôle, rozhodnutie. „Pane, bolo toľko dobrých, šľachetných osôb, zbožnejších a lepších ako ja. Prečo si nepovolal ich?“ Medzi nimi boli osoby, ktoré mali v úmysle oddať sa Ježišovi, ale chýbalo im zdravie alebo iné potrebné vlastnosti a ostali vo svete. Boh sám si ma vyvolil a predurčil pre seba! Oznámil mi to cez rôzne udalosti, fakty, životné situácie a znaky – ponúkajúc mi bezhraničnú oddanosť, darovanie celého môjho nerozdeleného a horiaceho srdca jemu a jeho dielu. Ten hlas sa ozýval rozličným spôsobom formou vnútorného naliehania: „Potrebujem ťa, chcem ťa mať bližšie pri sebe a tvoje nespokojné srdce nebude šťastné, ak nepôjdeš za mnou.“ Evanjelista hovorí, že apoštoli „opustili všetko a šli za Ježišom.“ (porov. Lk 5, 11) Opustili dovtedajší spôsob života, svoje zamestnanie, svoje rodiny aj domy a zvolili si cestu nasledovania Krista a služby ľuďom. Možno si ešte nevedeli predstaviť, že táto cesta bude ťažká, že si bude vyžadovať veľa obetí, raz možno aj obetu života, ale bezhranične dôverovali Kristovi. Opustili všetko a šli za Kristom! Neskôr sa presvedčili, že Kristus ich nepodviedol a neoklamal. Sami sa presvedčili, že sa oplatí dať na prvé miesto duchovné hodnoty. Milosť povolania dokáže zmeniť celý život povolaného.
Možno, že sa moji rodičia modlili a prosili Boha, aby si vyvolil niekoho z našej rodiny. Los padol na mňa! Povolanie, aj keď je milosťou, je tiež ovocím modlitby, obetí, kresťanského štýlu života rodičov, možno starej mamy a starého otca, tety alebo niekoho z blízkych. Môže byť dôsledkom a ovocím mojej osobnej skúsenosti s Bohom, jeho lásky a blízkosti alebo stretnutia s dobrými vzornými ľuďmi, ktorých som stretol na cestách môjho života.
Každé povolanie niečo stojí a treba zaň zaplatiť veľkú cenu! Nasledovanie Krista je záväzkom. Treba niečo opustiť, niečo, čo je naše, aj obľúbenú prácu. Treba opustiť všetko, rozličné záľuby, ktoré by nám mohli prekážať pri realizácii spojenia svojho životného údelu s osobou Ježiša. Mladík z evanjelia sa nemohol odhodlať opustiť svoj majetok, a preto odišiel od Ježiša smutný.
Povolanie je konkrétnou udalosťou v živote človeka. Boh tajomným spôsobom prehovoril k Abrahámovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu, do krajiny, ktorú ti ukážem.“ (Gen 12, 1) „ A Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán.“ (Gen 12, 4) Povolanie znamená odchod, oddelenie, odlúčenosť, opustenie všetkého. Na púšti a v samote vychováva Boh svojho vyvoleného Mojžiša, ktorý sa chcel vyhnúť zverenému poslaniu: „Prepáč, Pane, ale pošli niekoho iného.“ Boh ho posilňuje uistením: „Ja Budem s tebou.“ (Ex 3, 12)
Boh, ktorý povoláva, zveruje ťažkú prácu. Nasledovanie Krista vyžaduje odriekanie a väčšiu lásku. Svoju budúcnosť treba budovať predovšetkým na Bohu, treba prijať jeho náročné zásady, blahoslavenstvá a urobiť ich svojím programom. Je potrebné dôverovať Bohu, veriť Ježišovi a hľadať oporu a silu v Duchu Svätom, sýtiť sa Euchristiou a prijať Máriu za svoju Matku. Povolanie je skutočnou a konkrétnou udalosťou v živote človeka. Útek od povolania, jeho zavrhnutie, sa vždy skončilo zle. Príkladom toho v Starom zákone je Jonáš a v Novom zákone Judáš.
Ak je ešte niekto nerozhodný a nemá vnútorný pocit istoty, že sa má úplne odovzdať Bohu – je to znak, že mu chýba spolupráca s milosťou povolania. V človeku, ktorý cíti, že je Bohom povolaný je jednoznačné presvedčenie, že táto cesta je pre neho naozaj jedinou. Nie je možné nasledovať Krista s rozdvojeným srdcom. „No tak pôjdem, uvidím, poobzerám si to, a ak my to bude vyhovovať ostanem, alebo pôjdem, ale v každom prípade si ponechám známosti, ktoré mám, lebo ak mi to po čase nebude vyhovovať, ak my to nevyjde podľa mojich predstáv, vrátim sa k svojej predchádzajúcej láske.“ Je to nebezpečné duchovné rozdvojenie a nerozhodnosť.
Ako často nám ľudia závidia, že máme čas a možnosti na modlitbu, rekreáciu, že máme ticho, v ktorom môžeme oslavovať Boha. Oni sa nachádzajú v dennom kolotoči, ktorý nemá začiatok ani koniec. Naša práca prináša normálnu únavu, ale tá ich ničí nervy, srdcia, vysúša myseľ. S našou prácou, ak ju konáme naozaj ako službu Bohu a bratom či sestrám, sa spája blahoslavenstvo. Moja práca by mala byť sprevádzaná blahoslaveným mlčaním, ich práca je často spojená s nervozitou, krikom. Čoho sme sa zriekli? Viac sme dostali, ale nezabúdajme, že viac sa bude od nás požadovať.
Ježiš nás na začiatku rozpáli a to preto, aby nás pripútal k sebe. Daruje nám mnoho milostí, dovoľuje nám pociťovať svoju lásku, fascinuje nás! Treba však prejsť aj skúškou – prejsť púšťou, tvrdou skutočnosťou.
Tomáš Merton v knihe Sedemposchodová hora opisuje svoju prvú spoveď v kláštore, keď začínal svoj rehoľný život. Spovedník hovoril s veľkou dobrotou a jednoduchosťou. „Od tvojho vytrvania v povolaní závisí spása mnohých ľudí, ktorých možno nikdy nespoznáš. Boh to tak zariadil, že spása jedných sa viaže na horlivosť v Božej službe a na vernosť druhých. Musíš pamätať na to, že si tu neprišiel sám. Nezabudni na to, keď na teba príde pokušenie odísť a opustiť kláštor. A pravdepodobne takéto pokušenie príde. Pamätaj vtedy na tých, čo žijú vo svete a počítajú s tvojou vernosťou Bohu. Možno ich nikdy nespoznáš, kým ich neuzrieš v nebi. V každom prípade si tu neprišiel sám a od tvojej vernosti závisí mnoho. Zvyčajne v službe Bohu začíname s nadšením a podliehame preludu, že v duchovnom živote uvidíme výsledky tak ako je tomu vo vede, v zamestnaní alebo v športe. Tak tomu ale nie je a ani nemôže byť. Tu prichádza pokušenie znechutenia nielen na mladých, ale aj na starších. Najviac sme pokúšaní proti nádeji.“
Treba si jasne uvedomiť motívy, pre ktoré sme si zvolili tento spôsob života. Veď nás nikto k tomu nenútil. Sám som sa pre to všetko rozhodol! Sv. Bernard sa často sám seba pýtal: „Bernard, prečo si tu prišiel a čo tu hľadáš?“ Čo očakávaš? Či dnes, keď poznáš život zasvätený Bohu, zvolil by si si ho nanovo? Či by si nezmenil svoje rozhodnutie, keď vidíš iné životné cesty? Ježiš nám pripomína: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ (Jn 15, 16) Rozhodnutie vybrať si túto cestu bolo Božou milosťou a som povinný byť za to Bohu vďačný! Ďakuješ Bohu za milosť povolania? To nie ja preukazujem Bohu láskavosť, keď ostávam v seminári, to je Ježišova milosť, že ma tu chce mať! Nepodliehajme pokušeniu, že vo svete by sme mohli urobiť viac ako v Bohu zasvätenom živote.
Dávid Zahradník
Zdroj:
1. Duchovná obnova Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta