Túto zvláštnu skutočnosť, akou je svedomie odhaľujeme najčastejšie cez akýsi trpký nepokoj, ktorý voláme výčitky svedomia. Tento hlas nástojčivo potvrdzuje, obviňuje: „Konal si zle!“ Pred týmto hlasom sa nemôžeme ani ubrániť, ani celkom ospravedlniť. Svedomie nás trýzni, hoci by sme hľadali tisíce výhovoriek, že sme „museli“ konať práve tak. Znepokojuje nás aj vtedy, keď nás niekto chváli, obdaruje nás uznaním a dôverou. Gregor Piotrowski, vrah kňaza Jerzego Popiełuszku, vyznáva spravodajcovi Tadeuszovi: „Večer prichádza tá najťažšia chvíľa. Večer, skôr ako zaspím. Znova a znova sa vracia tá hrôza. Vedomie nezmyselnosti toho, čo som urobil. Čierna diera zla za mnou a priepasť otázok predo mnou. Vtedy si vybavujem tvár kňaza Jerzego, iba on ma môže z toho pekla vyslobodiť.“ Aké strašné môžu byť výčitky svedomia!
Stáva sa aj to, že svedomie je jediným obhajcom človeka, ktorého falošne obvinili. Keď ho všetci odsudzujú, svedomie môže byť tou poslednou inštanciou, ktorá stojí na strane nevinného človeka ako jeho obhajca.
Svedomie je druh istého morálneho zmyslu, etického inštinktu, základná dispozícia k morálnemu hodnoteniu. Druhý vatikánsky koncil nás poučuje o dôstojnosti svedomia, ktoré stráži dôstojnosť ľudskej osoby a jej ideálov. „V hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré a chrániť sa zlého; a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon, a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vo vnútri ozýva.
Svedomie je hlasom Boha v nás. Tento hlas môže podľahnúť oslabeniu, dokonca aj momentálnej deformácii, ktorú spôsobila zlá výchova, vplyv prostredia alebo zlý morálny život.
Človek môže svedomie a jeho hlas znevážiť tým, že ho prispôsobuje štýlu svojho života. Vtedy sa ospravedlňuje tým, že sú ľudia, ktorí sú ešte horší ako on, že všetci tak konajú, že má takú povahu.
„Nehrozí súčasným ľuďom zatmenie svedomia, jeho pokrivenie, mŕtvolnosť, znecitlivenie svedomia?“ pýtal sa Ján Pavol II. vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána 14. marca 1982. Svedomie v podstatnej miere stanovuje vnútornú dôstojnosť človeka a súčasne aj jeho vzťah k Bohu. V otrasoch, akým podlieha kultúra našich čias, sa často útočí na vnútornú svätyňu, čiže najhlbšie „ja“ človeka, na jeho svedomie. Svedomie je často vystavené skúškam aj zatemneniu.
Svedomie je druh morálneho zmyslu, ktorý nás vedie k rozpoznaniu, čo je dobré a čo zlé. Je to akoby vnútorné oko, duchovná schopnosť videnia, ktorá vedie naše kroky ku konaniu dobra. Vo Svätom písme sa svedomie prirovnáva srdcu: „V noci ma k tomu moje srdce vyzýva“ (Ž 16, 7). Tomu, kto chce prijímať Eucharistiu treba pripomenúť slová sv. Pavla: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha.“ (1 Kor 11, 28) Toto skúmanie je potrebné preto, aby nikto, kto si je vedomý toho, že sa dopustil ťažkého hriechu, aj keby sa mu zdalo, že to ľutuje, nepristúpil ku svätému prijímaniu bez predchádzajúcej sviatostnej spovede.
V každom z nás je vrodená prirodzená schopnosť rozoznávať, čo je dobré a čo morálne zlé. Svedomie – to je Boží hlas v nás. Tento hlas môže byť však zdeformovaný. Poslucháč môže tento Boží hlas zle prijímať, môže ho v sebe deformovať. Preto má zmysel hovoriť o formovaní svedomia. Stretávame ľudí s rozličným svedomím: laxným, zvráteným, zmäteným, málo pozorným, zdeformovaným, škrupulóznym, správnym a jemným. Svedomie musí byť formované pravdou, lebo len „pravda nás môže vyslobodiť.“ (Jn 8, 32)
V každom z nás je nebezpečenstvo sebaklamu. Človek má sklon ospravedlňovať sa namiesto toho, aby sa v celej pravde, aj vo svojej hriešnosti, postavil pred Boha.
Treba byť sebakritický, nedôverovať príliš sebe samému. Kritizovať treba predovšetkým seba samého. Kto dokáže druhých kritizovať, a to tvrdo a bezohľadne, a voči sebe je zhovievavý a tolerantný – utvrdzuje sa v sebaklame zatvrdlivosti srdca a duchovnej zaslepenosti. Svedomie je odzrkadlením stupňa hodnoty človeka. Zamilovanie si pravdy a hľadanie dobra je znakom zrelého svedomia.
Morálna schyzofrénia – rozdvojenie, dvojtvárny život – nie je uprostred ľudí zriedkavým javom. Teoreticky sa môžeme nadchýnať krásnymi príkladmi, peknými duchovnými teóriami, dokonca ich môžeme aj obhajovať, ale nič z toho neuvedieme do svojho života. A to je ďalší prejav hrozného klamstva a zaslepenosti svedomia – vedieť a nekonať! Ľudia dokážu pošpiniť správne kritéria dobra a mravného zla. Svedomie môže podľahnúť zatemneniu a pokriveniu pod nátlakom pýchy, vplyvu zlého prostredia. Niekto môže hovoriť: „Ja sa riadim svedomím“, ale bolo by dobré dodať, že to svedomie musí byť správne.
Byť človekom svedomia znamená vyžadovať niečo od seba, dvíhať sa z vlastných pádov, neustále prežívať svoje obrátenie. Byť človekom svedomia predovšetkým znamená v každej situácii počúvať svoje svedomie, nezahlušiť v sebe jeho hlas, hoci to je neraz ťažké a vyžaduje to od nás veľmi veľa.
Dobre vykonaná meditácia, uvažovanie o Božom slove, uvažovanie o svojich skutkoch je veľkým pomocníkom a prostriedkom pri výchove správneho a jemného svedomia.
Základnou podmienkou práce na sebe je dôkladné poznanie seba samého. Buď voči sebe úprimný. Čo si o mne myslia druhí? Najdôležitejším však ostáva to, čo o mne súdi Boh!
Dávid Zahradník
Zdroj:
1. Gallagher M. Timothy – Spytovanie svedomia alebo Modlitba exámen podľa Ignáca Loyolského
2. Duchovná obnova Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta