Matúš potvrdzuje, že voľba panenstva je vykonaná z dôvodu Krista, kvôli Kristovi. Kristus je cieľom, motívom, pre ktorý opúšťame všetko ostatné vo svete a volíme si život pre Neho, z Neho a s Ním (Flp 3, 7-8). Kristus získava absolútne prvenstvo a naše srdce je vždy nespokojné, až kým nespočinie v Ňom. Kristus je dôvodom, ktorý podnecuje city k opusteniu „rodiny, poľa aj domu,“ (Mk 10, 29; Lk 14, 26) aby sme sa úplne oddali Kristovi. Učeník žije so svojím Majstrom nielen preto, aby sa naučil jeho náuku, ale skôr preto, aby budoval čoraz hlbšie spoločenstvo s Ním.
Život pre Neho a s Ním sa nerealizuje predovšetkým na úrovni rozumu či logiky, ale na úrovni ducha, v skúsenosti lásky a výlučného oddania sa Jemu v panenstve. Život pre Neho sa stáva aj tajomstvom, ktoré sa má naplno zrealizovať v osobe, ktorá je povolaná žiť bez manželstva pre Božie kráľovstvo. Pretože keď Boh v Knihe Genezis hovorí: „Nie je dobré byť človeku samému,“ (Gen 2, 18) potvrdzuje, že človek sa nerealizuje v osamotení, ale dosahuje tento cieľ výlučne v živote s niekým, lepšie povedané pre niekoho, vo vzájomnom pre, vo vzťahu vzájomnej pomoci. (Gen 2, 18. 20) A potvrdzuje sa to rovnako v manželstve ako aj v panenstve.
Aj človek žijúci v panenstve sa vydáva, žení. Nezriekol sa úplne manželstva. Iba namiesto stvorenia sa zasnúbil Kristovi. A nejde tu, ako píše Cantalamessa vo svojej knihe Panenstvo, o zrieknutie sa konkrétnej lásky, ktorú nahradí láska abstraktná, skutočnej osoby kvôli osobe, ktorá je iba v predstave; ide tu o zrieknutie sa jednej konkrétnej lásky kvôli inej konkrétnej láske, jednej skutočnej osoby, kvôli inej Osobe, ktorá je nekonečne viac skutočná. Rozdiel spočíva v tom, že v jednom prípade dochádza k zjednoteniu podľa tela, v druhom podľa ducha. Je totiž napísané: „Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch.“ (1 Kor 6, 17)
Martines Dies vo svojom diele Manželstvo a celibát píše: Preto tak v manželstve ako aj v zasvätenom živote žijeme pre niekoho. Z toho vyplýva, že Ježišove slová v Matúšovom texte nedávajú do protikladu manželstvo a panenstvo, ani nechcú zdôrazniť nižšiu hodnotu jedného životného stavu v porovnaní s druhým, nemajú v úmysle rozdeliť ľudskú spoločnosť na dve veľké skupiny: dokonalých a nedokonalých. Vôbec nie! Ich cieľom je poukázať na hodnotu oboch volieb, ktoré sú pozitívne a dôležité pre spoločnosť. Jedna (voľba manželstva) je viac nasmerovaná na pozemskú vlasť, druhá (voľba panenstva) má viac za cieľ vlasť nebeskú.
Panenská osoba žije v skutočnosti pre Krista, slobodne sa zriekajúc akéhokoľvek iného oddania sa. A Kristus v tomto zaangažovaní človeka žijúceho v panenstve neostáva pasívny. Naopak! S úctou k slobode jednotlivca sa zmocňuje celej osoby (tela aj ducha), berie si ju do vlastníctva, aby začal žiť s touto panenskou osobou v duchovnej blízkosti, ktorá sa stáva čoraz hlbšou a čoraz viac angažujúcou sa.
Kristus teda mocne priťahuje každého povolaného, aby mu dal podnet k tomu, aby zanechal všetko a vykročil za jeho volaním ako za jediným v živote a ako za jediným z mnohých možných volaní. Rýchlo ukazuje, že mieni naplniť sebou samým celú osobu povolaného, pretože má v úmysle celkom a výlučne sa jej zmocniť, vlastniť ju. A to samozrejme so sebou prináša povinnosť pretrhnúť všetky vzťahy, ktoré nie sú vzťahom s Ním, spáliť všetky mosty, ktoré spájajú človeka s jeho minulosťou tak, aby nemal už nič, čo by ho mohlo zdržiavať. Kristus chce navrhnúť seba ako jediný životný ideál, ako jediný bod, ku ktorému všetko smeruje.
Prvý životopisec sv. Františka, Tomáš z Celana, v Prvom životopise píše, že František „ako zvláštny milovník nebeských dobier, pokiaľ žil v tele, neprijal na zemi nič do svojho vlastníctva, aby mohol dokonalejšie a radostnejšie vlastniť dobro v celej jeho plnosti.“ Kristus je taký dynamický, že vzhľadom na seba reorganizuje celú doterajšiu cestu človeka, ktorý je povolaný nasledovať ho; nanovo organizuje jeho život a konanie, jeho spôsob života a práce, pohľadu a počúvania, jeho štýlu lásky, znášania utrpenia, dávania – aj dávania seba samého.
Predsa však ostáva, a to navždy, povinnosť odpútavať sa, opúšťať, zriekať sa, strácať, pozastaviť sa… A odtrhnutie sa neznamená celkovú ľahostajnosť, a tým menej znevažovanie či pohŕdanie. Nerozdeľuje, ale spája. Krásnym príkladom tohto druhu zriekania sa, ktoré nerozdeľuje, ale spája, je sv. František, odpútaný od všetkého (zamilovaný do chudoby) a zároveň spojený bratskými citmi so všetkým stvorenstvom. Je to príklad toho, ako sa zrieknutie jednej lásky môže stať otvorením pre lásku, ktorá má oveľa väčšiu kapacitu.
Určité odpútanie sa od vecí je nevyhnutné, aby sme v nich objavili hĺbku, z ktorej plynie Božia výzva: vždy totiž jestvuje nebezpečenstvo zastaviť sa na povrchu a ostať v otroctve čara tejto chvíle. Zrieknutie sa, ku ktorému je vyzvaný veriaci, to nie je zrieknutie sa vykonané zo strachu, ale z lásky, a je to láska, ktorá vidí ohraničenia.
Dávid Zahradník
Zdroj:
1. Duchovná obnova Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta