Neraz v sebe nosíme veľkú túžbu po modlitbe. Treba doceniť túto túžbu po hlbšej modlitbe, lebo pochádza od Ducha Svätého. Mať túžbu po lepšej, plnšej a hlbšej modlitbe znamená cítiť sa pozvaný k intímnemu vzťahu s Ježišom. Iba sám Boh môže vštepiť do nášho srdca túžbu po dôvernom, osobnom, intímnom a srdečnom vzťahu s ním. Máme byť vďační za túto túžbu a prijať ju ako Boží dar, vážne sa tým zaoberať.
Tento smäd a túžba môžu vyvierať z nespokojnosti s našou modlitbou. Nestaneme sa ľuďmi dôvernej či hlbokej modlitby, ak tomu venujeme iba chvíľkové úsilie. Nevyhnutná je tu duchovná vernosť, vytrvalosť, spojená s vnútornou statočnosťou, aby sme nepodľahli sebaklamu. Tento smäd po modlitbe treba neustále očisťovať od snahy utiecť zo života a z ťažkej skutočnosti. Modlitba nemôže byť útekom od skutočnosti nášho života a všetkého, čo tento so sebou prináša. Máme sa pokúsiť odhaliť obsah týchto túžob, k čomu nás privádzajú? Smäd po modlite nemôže byť túžbou po úteku od povinností, od ľudí, od životných ťažkostí, krížov a trápenia.
Dnes je v móde takýto útek v praktikách rôznych východných meditácií a je to veľmi nebezpečné, pretože je to útek od života, aby sme sa stratili v prázdne – v nirváne. Boh nám nedáva smäd po modlitbe preto, aby sme utekali od života, ale preto, aby sme do neho hlbšie vstupovali, aby sme odhalili, že život je veľký Boží dar, veľká úloha a šanca. Okrem tejto hlbokej túžby po Bohu nosíme v sebe aj hlboké životné sklamania.
Sklamanie sa môže stať momentom štartu a podnetom k hlbšiemu hľadaniu. Treba túžiť po Bohu z čistej a úplne nezištnej lásky. Je pravda, že do takejto nezištnej lásky budeme postupne dorastať, ak ostaneme verní Bohu. Ak nám Boh dá milosť túžby po modlitbe, je to preto, aby sme sa vďaka sile a moci tejto milosti premenili a uzdravovali svoj život, robiac ho čoraz lepším, zmysluplnejším a ľudskejším.
Sklamania nás môžu priviesť k Ježišovi Kristovi, aby sme mu povedali tak ako svätý Peter: „Pane, ku komu pôjdeme?“ Skúšali sme chodiť rozličnými cestami a nenašli sme riešenie ani východisko. Moje nespokojné srdce hľadalo, zažilo sklamania, až konečne našlo toho Jediného.
Mnoho ľudí dnes cíti túžbu po hlbokej, intenzívnej vnútornej modlitbe a chceli by ju praktizovať. Keď sa chcú v tejto oblasti zaangažovať a potom aj vytrvať, neraz narazia na prekážky. Občas im chýba niekto, kto by ich mohol k modlitbe, aj k vytrvalosti v nej podnietiť, aby sa nedali premôcť ťažkosťami, ktoré sa určite objavia.
Modlitba nie je plodom žiadnej techniky, ale je darom milosti, ktorý Boh udeľuje zadarmo.
Základom modlitby je pokora. Sami zo seba nemôžeme nič urobiť, iba Boh je prameňom všetkého dobra v našom živote. Boh, ktorý nás miluje, nás privedie nekonečne vyššie a ďalej, ako by sme mohli dôjsť vlastnými silami.
Keď sa začíname modliť, nezávisle od nášho vnútorného stavu musíme byť presvedčení, že Boh je tu pri nás, hľadí na nás a miluje nás. Nikdy nemôžeme podliehať pochybnosti o jeho milujúcej prítomnosti. Aj keď sa nám zdá, že stojíme na mieste, modlitba nám neprináša očakávané ovocie a v celku sa nič nemení, nesmieme sa dať znechutiť. Pokušenie zanechať modlitbu je preto také veľké, že na začiatku nevidieť jej ovocie. Modlitba nás vtedy v samotnej hĺbke nášho srdca premieňa, posväcuje, uzdravuje, dovoľuje nám poznávať a milovať Boha, naša láska sa stáva horlivejšou. Spolu s hlbokou a úprimnou túžbou po modlitbe musí byť spojená aj túžba úplne sa oddať Bohu, túžba po tom, aby sa náš život zhodoval s jeho vôľou. Keby sme sa opýtala sv. Jána z Kríža, čo máme robiť, aby sme sa dostali do extázy, odpovedal by nám krátko a jasne: „Treba sa zrieknuť svojej vlastnej vôle a plniť Božiu vôľu!“ Treba si byť vedomí toho, že existuje štýl života, ktorý modlitbu uľahčuje a štýl života, ktorý je pre modlitbu prekážkou. Ako môžeme nájsť Božiu prítomnosť, ak sme celý čas rozbehaní uprostred tisícov nepotrebných činností a záležitostí, ak nás úplne pohlcuje spoločenský život a neustále musíme uspokojovať svoju zvedavosť a márnomyseľnosť?
Dávid Záhradník
Zdroj:
1. Duchovná obnova Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta