Najdôležitejšia je, ak to môžeme tak povedať, nie akosť modlitby, ale jej vernosť. Väčšiu hodnotu má skromná, ale pravidelná modlitba, hoci spojená so suchopárnosťou a ťažkosťami, ako chvíle vznešenej modlitby, ktorá je však len sporadická a nie pravidelná. Vernosť a vytrvalosť v modlitbe je potvrdením lásky k Bohu. Bez intímneho kontaktu s Bohom človek nemôže žiť. Máme sa modliť bez prestania (porov. 1 Sol 5, 17) a vytrvalo. Vytrvalosť v modlitbe je niečím zásadným. Sv. Terézia z Avily hovorí: „Nech príde, čo chce, nech bolí ako chce, nech šomre, kto chce, nech vlastná neschopnosť stená a hovorí: nedôjdeš, umrieš na ceste, nevydržíš toto všetko“ nemôžeš zanechať modlitbu.“
Modlitba si vyžaduje istú systematickosť a pravidelnosť. Niektorí ľudia často opakujú: „Modlím sa vtedy, keď sa mi chce! Načo sa mám modliť nasilu, prečo ísť sám proti sebe?“ Takéto tvrdenie je nebezpečnou nástrahou. Ak chcem prehĺbiť svoj vzťah k ľuďom, ktorých máme radi, musíme „nasilu“ premôcť mnoho vzdoru, neraz musíme ísť skutočne „sami proti sebe“. Modlitba si vyžaduje veľa námahy.
Vernosť v láske sa nedosahuje ľahko.
Citové zážitky, hoci neodlučiteľne patria k našej modlitbe a sú jej dôležitým prvkom, predsa nie sú posledným kritériom jej autentickosti. Nemôžeme vlastné citové zážitky automaticky stotožniť s Božím pôsobením v človeku. Pri modlitbe sa neustále musíme vracať k základnej pravde, že nikdy sa nemodlíme sami. Duch Svätý sa modlí v nás cez nás a Kristus nás vedie k svojmu Otcovi. V modlitbe dôležitejšia ako citová skúsenosť je skúsenosť viery. Nie vždy musíme byť spokojní so svojou modlitbou. Spokojnosť, príjemnosť a ľahkosť v modlitbe nie sú jej posledným kritériom. Ježiš nás vyzýva, aby sme sa modlili vždy a aby sme nikdy v modlitbe neustávali. Nemôžeme sa modliť iba vtedy, keď máme na to náladu a ochotu, keď nás to k modlitbe citovo priťahuje. Čím viac pociťujeme nechuť k modlitbe, čím viac sa cítime ospalí, smutní, stiesnení, tým viac modlitbu potrebujeme.
Nikto z nás sa nenarodil s pocitom potreby modlitby. Táto potreba musí byť nami iba prebudená. V každom z nás je hlboká túžba po Bohu, ale často je uspaná, zahlušená, nerozvinutá. Čím viac sa človek modlí, tým je jeho túžba po modlitbe nenásytnejšia. Potreba modlitby neničí ťažkosti spojené s modlitbou. Modlitba nemusí prinášať uspokojenie a útechu našim citom, pretože siaha do večnosti a prekračuje naše ľudské rozmery. Nesmieme čakať, kým budeme mať ochotu k modlitbe, ale treba sa modliť napriek našim rozličným pochybnostiam a nechuti. Svätý Ignác radí, aby sme, ak chcem vytrvať v modlitbe, v čase vnútorného utrpenia a suchopárnosti, keď nám je veľmi ťažké modliť sa, modlitbu neskracovali, ale radšej ju o niečo predĺžili, aby sme premohli pokušenie a odpor. Znechutenie, nuda, vnútorná ťažkopádnosť a mnohé iné ťažkosti, ako sú zlé myšlienky, túžby a pocity, sú veľkou skúškou. Neraz treba súhlasiť s „chudobou“ svojej modlitby, s tým, že je slabá, nepodarená a neprináša nám ovocie, ktoré sme očakávali. Ani vtedy, keď sa nám modlitba nezdá ideálnou, nesmieme sa jej vzdať. Aj po niekoľkých desiatkach rokov úsilia v oblasti modlitby sa ľudia sťažujú, že sa im ťažko modlí a utekajú od modlitby k rozličnej vonkajšej činnosti. Najčastejšou príčinou nevydarenej modlitby je nedostatok vnútorného stíšenia. Ak sa chceme naozaj autenticky modliť, musíme sa vo svojom živote podujať na odvážne obmedzenia, napr. zrieknuť sa televízie, ktorá vplýva na človeka ako narkotiká, deformuje pocity, vplýva na podvedomie a robí nás neschopnými modliť sa. Keď sa sv. Terézie od Dieťaťa Ježiš, keď bola ešte malým dievčatkom, pýtala jej rodná sestra, či by nedala niečo zo svojich hračiek chudobným deťom, tá jej odpovedala: „Môžeš vziať všetko!“ Za chrbtom však držala ukrytého svojho obľúbeného macka. Odrazu však cítila, že Boh žiada od nej aj túto hračku a darovala napokon predsa aj svojho obľúbeného macka. Keby ho nebola dala, možno by sa neskôr nebola stala svätou. Modlitba si vyžaduje zriekanie. Medzi modlitbou a celým naším životom existuje úzka spojitosť. Náš spôsob života má obrovský význam pre modlitbu.
V jednom zo seminárov na Západe býval študent vysokej školy muzických umení. Po niekoľkým mesiacoch pozorovania bohoslovcov v tomto seminári povedal rektorovi, že ho udivuje ako kandidáti kňazstva, ktorí majú byť majstrami duchovného života, málo času venujú modlitbe. On pretože chce byť majstrom v hudbe musí venovať 4-5 hodín denne cvičeniu na hudobnom nástroji. Ak chceme byť majstrami duchovného života musíme sa viac modliť! Treba si na to zorganizovať potrebný čas. Modlitba je predsa našou najdôležitejšou povinnosťou, úlohou a činnosťou celého dňa.
Duchovný rozvoj je bez modlitby nemožný. Bez modlitby nás Boh nemôže posväcovať a premieňať. Modlitba nie je problémom času, ale lásky a hierarchie hodnôt v našom živote.
Dávid Záhradník
Zdroj:
1. Duchovná obnova Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta