Keby sme na ulici urobili anketu o tom, ako si ľudia predstavujú bežný deň v seminári, čo by sme sa asi dozvedeli? Chlapci sú tam zatvorení, stále sa iba modlia, chodia na omše, čítajú Bibliu… Toto je len niekoľko odpovedí, ktoré si myslím, že by zazneli. Možno aj vás zaujíma táto otázka a hľadáte na ňu odpoveď. Niektorým z vás sa do rúk dostáva náš časopis Adsum, z ktorého sa dá dozvedieť čosi o živote v seminári. Aká je však skutočná pravda o živote v seminári? To by som chcel objasniť v niekoľkých nasledujúcich článkoch, kde sa budem zaoberať denným režimom seminaristov od ranného vstávania až po večerné zaspávanie.
Hneď v úvode sa musím priznať, že ani ja som pred príchodom do seminára o živote v seminári veľa nevedel. Teda, mal som približnú predstavu o tom, ako to tam funguje, pretože skalická farnosť, z ktorej pochádzam, mala v seminári zastúpenie. Dostával som informácie takpovediac z prvej ruky. Keď som sa rozhodol odpovedať na Pánovo volanie a bol som prijatý do seminára, začal som sa otázkou života v tomto spoločenstve zaoberať vážnejšie. Keď som v septembri nastúpil, objavil sa predo mnou nový svet, ktorý má rôzne pravidlá a zvyklosti.
V prvý deň po príchode do seminára sme ako prváci absolvovali prehliadku priestorov, kaplnky a učební. Vtedy som si uvedomil vzájomné prepojenie medzi duchovnou, intelektuálnou a spoločenskou stránkou života v seminári. Teda, ten kto tvrdí, že sa tu v seminári modlíme, má pravdu, hoci iba čiastočne. Je tu aj druhá stránka života, ktorú vystihuje výrok otca špirituála Alexandra, ktorý som si vypočul na prvej svätej omši. Povedal, že „seminár nie je bunker svätých“. Kto by si teda myslel, že seminár je domovom svätcov, veľmi by sa mýlil (aj keď niektorí spolubratia ku svätosti nemajú už ďaleko, či aspoň si to myslia).
Sú tu chalani – mladí muži – rôzneho veku, vzdelania, s odlišnými povahami, zvykmi a záujmami. Podstatné je však to, že nás všetkých spája viera v Krista a túžba stať sa kňazmi. Sme seminaristi, bratia vo viere. V súčasnosti nás tu na Kapitulskej býva tridsaťtri. Prežívame tu vedľa seba dni a týždne, pričom sa stretávame s dobrým i zlým, šťastím i nešťastím. V kútiku duše dúfam, že by sme sa mohli jedného dňa priblížiť aj k vybudovaniu toho „bunkru svätých“.
Ak vás zaujala táto časť, pozývam vás k prečítaniu ďalšej časti, v ktorej vám predstavím ráno v seminári.
Martin Surový