Cirkev sa človeku prihovára rôznymi spôsobmi. Nie vždy sú to slová. Častokrát používa aj viditeľné znamenia, aby nám intenzívnejšie umožnila pochopiť duchovné pravdy a duchovné skutočnosti. Viditeľné veci nás majú privádzať k neviditeľným – „Keď takto poznávame Boha viditeľne, nech nás on sám strhne k láske vecí neviditeľných.“ (Prefácia Vianočná I.)
Jedno z takýchto vonkajších znamení pôstu je popol. „Memento, homo, quia pulvis es et in pulverem reverteris!“ (Pamätaj človeče, že si prach a na prach sa obrátiš!)
Popol bol oddávna symbolom pokory a pokánia. Ninivčania dosiahli odpustenie pokáním v kajúcom rúchu a popole – ako čítame vo Svätom Písme. (porov. Jon 3, 3b – 10) Popol vyjadruje tiež márnosť vecí tohto sveta. Všetko sa obracia na popol.
Takto začíname veľkopôstne obdobie. Symbolom popola, symbolom márnosti, symbolom pokánia a pokory. Zavalení starosťami všedných dní, nemáme pripustiť, aby sme boli nezriadene pripútaní k pominuteľným veciam tohto sveta. Nemáme pripustiť, aby sme zabudli na Pána Boha a na svoj život v Ňom. Isto, máme sa starať o každodenný chlieb, o zdravie a časné majetky, ale ako veriaci vieme, že „nielen z chleba žije človek“. (Mt 4, 4) Naším poslaním je neustále udržiavať a budovať vzťah s Pánom. Veľký pôst je doba, v ktorej si máme oživiť, aké je naše základné ľudské poslanie v živote, aby sme si lepšie uvedomili, že tu na zemi sa nemôžeme zariadiť natrvalo. Preto nám Cirkev v tomto čase pripomína vnútornú pravdu o nás samých: „Človeče, nie si tu natrvalo“. Na tejto zemi sme len z Božej vôle, sme z prachu zeme a naše telo sa raz v prach obráti.
Týmto všetkým si máme vyrovnávať svoje sebavedomie, máme sa viac zamýšľať nad vážnymi otázkami života a nad naším vzťahom s Pánom.
Máme však aj „osobnejší“ dôvod, aby sme si dali nasypať popol na hlavu. Totiž, máme pocit viny. Pocit osobnej viny. Je dobré a uzdravujúce, keď si to cez štyridsať dní veľkého pôstu budeme zvlášť pripomínať. Nie vždy som obstál pred Pánom. Porušil som vernosť a nebol som verný krstným záväzkom. Zranil som Božiu dobrotu… Toto všetko vyznávame, keď si dáme posypať hlavu popolom. Avšak, Pán nás neustále pozýva k plnšiemu životu s ním a my na to odpovedáme pokáním – zmenou zmýšľania (metanoia; starogr. μετάνοια). Ak sme sa previnili proti láske, chceme to napraviť predovšetkým láskou. Viditeľnou láskou. A teda láskou k blížnym. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Naše pokánie sa nemusí prejaviť v mimoriadnych skutkoch askézy, lež predovšetkým v praktických skutkoch lásky voči blížnym. Prorok Joel nás k tomu pozýva: „Roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie.“(Joel 2, 13)
Pôst je doba, v ktorej máme zaostriť svoj pohľad a zamerať svoje srdce na potreby iných. Aby sme to vedeli uskutočniť, musíme viac žiť s Pánom. Viac prežívať jeho Prítomnosť. Viac sa modliť a predovšetkým úprimnejšie žiť sviatostným životom.
Toto sú myšlienky na Popolcovú stredu, kedy nám Cirkev aj symbolicky sypaním popola na hlavu, pripomína našu ľudskú situáciu.
Na záver úryvok z jednej básne neznámeho autora:
„Srdce mi vynecháva a mám strach, či kladivko si neodloží celkom,
ja viem, že prach som bol aj budem prach.
No, dušu mám, čo vždy ostane skielkom
a bude účasť brať na krásnych hrách svetiel tieňa
veď je slnka dielkom, zakiaľ ja v zemi
pohrúžený v tmách, odvíjam si svoj podiel
v spoločenstve veľkom. V dome, kde smrť je domovníkom prísnym,
vyberá kľúče.“
Popolcová streda by mala byť pre nás všetkých dňom veľmi úprimného zamyslenia sa.
Milan Puškar