V stredu 30.5.2018 k nám do seminára zavítal ďalší vzácny hosť. Týmto hosťom bol tentoraz prof. ThDr. Ing. Juan Luis Lorda, profesor dogmatickej teológie a antropológie na Navarrskej univerzite v Španielsku. Okrem toho sa venuje aj mladým ľuďom študujúcim na civilných univerzitách, ktorí uvažujú o povolaní. Témou prednášky bol teda fenomén povolania. Dalo by sa povedať, že hlavným východiskom tejto prednášky bol bod č. 24 dokumentu Gaudium et Spes, ktorý bol schválený na Druhom vatikánskom koncile. Tento bod sa týka spoločenského rázu ľudského povolania podľa Božieho plánu.
Na začiatku prednášky profesor Lorda vymenoval tri základné cesty alebo charakteristiky povolania:
- Boh nás povoláva k bytiu. K tomu sme povolaní ako ľudské bytosti, lebo máme rozum a srdce stvorené pre Boha. Z toho vyplýva, že už samotné Božie stvorenie je povolaním.
- Boh sa zjavil v dejinách a uskutočnil svoj plán v histórii prostredníctvom Ježiša Krista. A práve Cirkev je tu akoby predĺžením Ježiša Krista. Cirkev sama o sebe je jedno veľké povolanie. Povolanie podľa profesora možno charakterizovať ako dar vďaka ktorému máme účasť na povolaní Cirkvi. K tomuto sme povolaní všetci, ale každý z nás rozdielnym spôsobom. Vzťah týchto dvoch bodov profesor vyjadril tak, že ten prvý bod sa konkretizuje v tomto druhom bode.
- Každý z nás je povolaný ku konkrétnemu povolaniu (jedným z týchto povolaní je napr. sviatostné kňazstvo). Každé povolanie vyjadruje, že je tu Boh a toto povolanie je zároveň odpoveďou Bohu.
Profesor však zároveň upozornil, že na ceste k povolaniu existuje viacero „nedorozumení“. Jedným z nich je akési cítenie alebo necítenie povolania. S povolaním totižto neodmysliteľne súvisí aj odovzdanie sa, teda nutnosť odovzdať niečo zo seba, napríklad svoje plány, čiastočne aj koníčky. Netreba ale zabúdať na to, že Pán vie a chce využívať naše talenty, takže sa nejedná ani o nejakú osobnú anuláciu. Ďalším nedorozumením na ceste k povolaniu je individualistické chápanie povolania. Cesta k povolaniu totižto nie je len nejaký vnútorný proces, ale je to Božie volanie. Toto tvrdenie profesor vysvetlil na jednom konkrétnom príklade: ak mladý človek, ktorý praktizuje svoju vieru, vidí, že je nedostatok kňazov, možno je práve toto Božie volanie, a to aj napriek tomu, že toto povolanie nie je čisto vnútorný proces. Ten dotyčný človek však musí vedieť zhodnotiť, či mu to povolanie prinesie radosť alebo či je nad jeho sily. Povolanie síce vyžaduje obetu, ale dáva aj radosť.
Čo teda môžeme robiť, aby mladí ľudia videli svoje povolanie? V prvom rade si podľa profesora musíme uvedomiť, že povolanie nie je len vnútorný fenomén, ale aj my sme pozvaní k tomu, aby sme povolávali. Našim poslaním je ukazovať krásu Cirkvi a kresťanskej doktríny. Touto cestou nás profesor vyzval k tomu, aby sme študovali teológiu tak, aby sme pochopili jej krásu, pretože práve v nej sa nachádza pravda o svete. Taktiež máme ukazovať krásu liturgie. Tu profesor zdôraznil, že jej krása sa nachádza aj v jednoduchosti a aj vo veľkých ceremóniách, aj v tichosti v kaplnke a aj v gotickej katedrále. Krása liturgie teda nespočíva v pridávaní čo najviac prvkov do jej slávenia, ale v rozpoznateľnosti liturgie ako Božieho kultu. Takisto je potrebné poukazovať na svätých a na ich lásku k Bohu. A v neposlednom rade netreba zabúdať na krásu modlitby. Z modlitby by podľa profesora mala vyžarovať autentickosť a pokora. Ostatní by mali na základe toho vidieť, že veríme.
Ďakujeme profesorovi Lordovi za veľmi zaujímavú prednášku, vďaka ktorej sme si prehĺbili nielen vlastné povolania, ale zamysleli sme sa aj nad jeho ďalšími aspektami, ktoré môžu byť veľmi nápomocné pre ľudí, ktorí svoje povolanie hľadajú alebo si ním nie sú úplne istí. Preto prosíme Všemohúceho Boha, aby povolával nových rybárov ľudí a aby každý v sebe objavil to povolanie, ktoré mu On sám určil vo svojej nevýslovnej láske k nám.
Martin Gira
Foto: Dávid Kimmerling