Výnimočným dňom zostane pre mňa naveky 16. jún 2018. Je to jeden z tých dní, ktorý sa ťažko popisuje. Aj keď v úzadí boli drobné starosti z toho, čo všetko sa môže pokaziť, predsa to bol pokojný deň. Zároveň to bol deň radosti nie len z mojej vysviacky, ale aj z vysviacky ostatných spolubratov. Mal som to šťastie, že doobeda som sa mohol zúčastniť vysviacky v Bratislavskej katedrále. Ak človek pozerá očami viery na sviatostné obrady, tak ťažko nemôže nevnímať tú silu daného momentu. Po vysvätení mojich spolubratov, som sa odobral plný radosti a veľkého očakávania na vlak, s ktorým som cestoval na vysviacku do Trnavy.
Najskôr som v Trnave išiel do sály, kde malo byť agapé po vysviacke. Tam ma čakalo prekvapenie pripravené mojimi rodákmi z Čachtíc. Mnohí mi pripravili dobroty na pohostenie po vysviacke. Už som nemal starosť, či bude všetkého dosť, ale starosť komu to všetko dám. Ale v úzadí som po celý deň mal ten hlavný okamih, na ktorý som očakával celý deň.
Pomaly som sa pobral do Trnavskej katedrály mysliac na to, že keď z nej vyjdem, budem žiť iný život. Vysviackou si niektoré dvere zatváram, ale čo je dôležité, iné otváram. Počas priebehu vysviacky nebolo ťažké držať pozornosť jednotlivých momentov, pretože sa bytostne týkali aj mňa. Okolo som vnímal, že je to významný deň nielen pre mňa, ale aj pre moju rodinu, rodných farníkov, spolubratov, biskupov a kňazov. Vysviacka je úkon, ktorý prekračuje vysväteného. Všetky životné zásluhy a úspechy idú bokom. Zostáva už len milosť. Z následnej milosti, ktorú človek veľmi bytostne prežil, vychádza hlboká túžba ďakovať. Kiež by som vedel poďakovať Bohu mojím životom. Dal by Pán, že by mi sľuby, ktoré som dal, slúžili na dobro všetkým.
dp. Tomáš Balala