Prvý podrobnejší opis bohoslužieb prvokresťanskej Cirkvi nám ponúka sv. Justín mučeník v polovici II. storočia. Tento vysoko vzdelaný učenec napísal spis obhajujúci nevinnosť kresťanstva, ktorý venoval cisárovi Antonius Piovi, senátorovi a rímskemu ľudu. Vo svojej tzv. prvej Apológii hovorí, že pokrstených privádzajú do zhromaždenia veriacich, kde sa spoločne modlili a pokračuje takto: „Po skončení modlitieb sa navzájom zdravíme bozkom pokoja. Po tomto k predstavenému prinášajú chlieb a vodou miešané víno. Tieto on prevezme a dobrorečí všemohúcemu Otcovi menom Syna a Svätého Ducha, potom koná dlhú modlitbu vzdávania vďaky za všetky dobrá, ktoré pochádzajú od neho. Keď skončí vzdávanie vďaky, celý prítomný ľud zvolá: Amen“. Ďalej nám sv. Justín podáva, že posluhujúci, ktorých my nazývame diakonmi, rozdajú prítomným chlieb a víno (65. 1-5). V 66. hlave podáva, že kresťania tento chlieb volali Eucharistiou a tiež píše, ako Ježiš ustanovil sviatosť Oltárnu. Potom v 67. hlave rozpráva o nedeľných bohoslužbách: „V nedeľu sa veriaci z miest a dedín zhromažďujú na jednom mieste a tam – kým to čas dovolí – čítajú z pamätných spisov apoštolov a prorokov. Keď čitateľ skončil čítanie, predstavený sa k nám prihovorí, pričom nás povzbudí a naladí k nasledovaniu tohto učenia. Potom vstaneme a spoločne sa na hlas modlíme. Potom – ako som už pred chvíľou spomenul – po skončení modlitby prinášali chlieb, víno a vodu a predstavený ako dobre si len pamätal sa modlil modlitbu chvály, na ktorú ľud odpovedal Amen.“(67.3-5. P. Gr. 6. 427.) Podľa tohto opisu bohoslužba v II. storočí obsahuje modlitbu, čítania, evanjelium, kázeň, bozk pokoja, obetovanie, premenenie, spomienku na Pánovu smrť, spievanie Amen, prijímanie kňaza a veriacich. Žiaľ všetky texty týchto modlitieb sú pre nás neznáme. Tento opis nám podáva zvesť najmä o kresťanských bohoslužbách konaných v Ríme. Tá mohla v hlavných charakteristických črtách zodpovedať aj liturgii východnej Cirkvi. Svätý Justín, ktorý sa narodil v Jeruzaleme, ale žil a učil v Efeze v Malej Ázii, určite dobre poznal aj východnú liturgiu a to by potom bez pochýb spomenul, keby sa tá nejakým výrazným spôsobom líšila od rímskej. Na podobnosť liturgického slávenia aj v rôznych krajinách sveta nás upozorňuje aj svätý Irenej, lyonský biskup. On vo svojom liste pápežovi Viktorovi I. spomína, že keď perla východnej Cirkvi, sv. Polykarp, smyrnský biskup (+ okolo 168) prišiel na návštevu do Ríma, pápež Anicet mu dovolil sláviť slávnostnú svätú omšu. To tiež dosvedčuje, že medzi západnou a východnou liturgiou nebol veľký rozdiel.
V III. storočí sa ešte viacej rozvinul zvyk tzv. disciplina arcani, teda zvyk, že kresťania nepíšu a nehovoria o eucharistickom slávení a bohoslužbách, aby obmedzili možnosť zneuctenia a výsmechu týchto posvätných obradov neveriacimi. Taký opis, aký sme spomínali od sv. Justína z III. storočia nenájdeme. Určité poznámky nachádzame v africkej Cirkvi od Tertulliána (+220) a svätého Cypriána (+258), z alexandrijskej Cirkvi od svätého Klementa (+ okolo 215), Origena (+251), svätého Dionýza (+254), ako budeme spomínať pri analýze jednotlivých častí svätej omše.
Viktor Varga
