Určite už mnohí z vás navštívili krásne gotické chrámy, či už na Slovensku alebo v zahraničí, a žasli nad ich krásou, mohutnosťou a duchom týchto miest. Mnoho krát pri vstupe na takéto miesto zostávame bez slov a necháme sa prenikať touto skúsenosťou. Taktiež môžeme obdivovať krásne fresky, oltáre alebo liturgické predmety, ktoré sa nám zachovali. Najviac udivení sme väčšinou vtedy, keď v kostole zazrieme veľký kríž. V tom okamihu pochopíme, prečo je tá stavba vlastne taká pekná. Každá maľba, každá vitráž, každý stĺp – pre kríž – pre Toho, kto na ňom visí a ktorý sa za nás dal za obetu a dáva sa aj dnes. Všetka táto krása chrámu sa spája s krížom, ktorý ohlasuje Kristovu obetu. Tú obetu, ktorú prvý krát obetoval Bohu na dreve kríža a tá sa denne obnovuje v našich chrámoch ako Kristova nekrvavá obeta.
Toto je prvotný cieľ Eucharistie: aby sa Kristus v nej znova a znova obetoval za nás. Keď Kristus pri poslednej večeri dáva svojim apoštolom svoje telo a krv za pokrm, hovorí: „toto je moje telo“, „toto je moja krv“ a ešte pripája príkaz: „toto robte na moju pamiatku“. V ten okamih Kristus ustanovil taký druh obety, ktorý absolútne presahuje hodnotu všetkých iných druhov obiet.
Obeta kríža a obeta svätej omše je v podstate jedna. Jedna, nakoľko pri oboch je rovnaký ten, kto obetu prináša a jeden je obetovaný. Jeden je Kristus, ktorý sa na kríži obetoval a odovzdal Nebeskému Otcovi. Zároveň sa ten istý obetuje skrze ruky svojich kňazov vo svätej omši.
V nasledujúcej sérii článkov by som vám chcel bližšie priblížiť dejinný vývoj a štruktúru svätej omše. Budeme analyzovať dejinný vývoj slávenia Eucharistie v jednotlivých epochách dejín cirkvi. Ďalej by som chcel priblížiť dejinný vzťah a históriu jednotlivých častí svätej omše.
Viktor Varga
