Život v seminári očami prváka – „Čo ak…?“ – 1. časť


V ďalšom bonusových dieloch by som vám rád predstavil život v seminári, keď nastane niektorá z nižšie uvedených situácií.

Čo ak seminarista ochorie?
Áno, i to sa môže stať. Sme krehké stvorenia a ani nám na Kapitulskej sa choroby nevyhýbajú. Skôr by sa dalo povedať, že sú tu ešte častejšie ako inde, pretože sme jedna komunita a trávime dosť času pri spoločných aktivitách.
Keď sa sebe niekto spozoruje príznaky choroby alebo sa necíti dobre, obráti sa s touto záležitosťou na pána prefekta, ktorý mu schváli pobyt v zdravotníckej časti seminára, nazývanej infirmárka (infirmus = slabý, nezdravý). Sú to tri izby vyhradené pre účely izolácie a liečby chorých. Zmyslom takejto izolácie chorých je zamedziť šíreniu choroby a zabezpečiť im pokoj na liečbu (na infirmárke totiž neplatí seminársky poriadok). Infirmárku majú na starosť dvaja spolubratia – infirmaristi. Vydávajú základné lieky (horúčka, bolesť hlavy, nevoľnosť…), kontrolujú pacientov, vo vážnom prípade odvezú chorého k lekárovi, starajú sa o čistotu na infirmárke a pod. Stravu pre chorých zabezpečujú prváci, ktorí ju v obedároch prinesú z jedálne.
Chorý môže pobudnúť na infirmárke toľko času, koľko potrebuje, aby sa uzdravil. Samozrejme, aby sa zabránilo zneužívaniu tohto miesta na schovávanie sa s predstieranou chorobou, chorý tu môže byť dva dni a potom by už mal navštíviť lekára.
Práve tento rok po návrate z vianočných sviatkov sa v seminári rozmohla akási choroba, ktorá skolila vyše polovicu seminaristov. Tí už sa liečili aj na izbách, pretože infirmárka bola plná. Našťastie, po týždni sa situácia zlepšila a postupne všetci vyzdraveli.

Čo ak príde návšteva?
To, že som vstúpil do seminára, neznamená, že som prerušil všetky kontakty s okolitým svetom. Seminár nie je väznica. Ako ste sa už mohli dočítať v minulých dieloch, v poobedňajších hodinách môžem ísť na vychádzku, nakúpiť si alebo sa stretnúť v meste s priateľmi či rodinou.
Ak by chcela za mnou prísť návšteva do seminára, je to možné. Platia tu však dve základné pravidlá. Prvým je, že mám na to čas – teda, že nemám školské vyučovanie, svätú omšu, modlitby, samoštúdium a pod. Ideálny je na to čas vychádzky alebo osobného voľna po večeri. Druhým pravidlom je, že návšteva nemôže vstupovať do klauzúry, teda napríklad do izby seminaristu. Na stretnutie sú vytvorené dve návštevnícke miestnosti.

Čo ak je seminarista hladný?
Na túto otázku je veľmi jednoduchá odpoveď – naje sa. Ako už viete, stravovanie je zabezpečené vo forme raňajok, obeda a večere. Komu by sa to zdalo málo alebo sa odhlásil zo stravy, musí sa postarať sám o seba. V čase vychádzky sa môžem ísť najesť do mesta alebo si niečo kúpim. Osobne sa vždy poteším koláčom, ktoré prinesie návšteva. Na varenie tu nie sú vytvorené podmienky. Veľkej obľube sa teší príprava a konzumácia kávy alebo čaju.

Martin Surový

 

Pridaj komentár