Stredoveké pontifikálne liturgie poznáme celkom presne z kníh – tzv. Ordo Romanum. Tieto knihy boli zbierky predpisov, ktoré podávajú presný obraz o rímskych, v tých časoch už veľmi premenlivých obradoch. Mabillon (+1707) uverejnil už 15. takéto Ordo, pričom prvé pochádza z VIII. a 15. z XIV. storočia. Podľa kardinála Schustera text prvého rímskeho Ordo pochádza až z VIII. storočia, avšak popritom obsahuje zreformovanú pápežskú liturgiu z obdobia pápeža svätého Gregora Veľkého (+604). V týchto najstarších Ordo sa nenachádzajú modlitby, len rubriky k jednotlivým obradom. Modlitby sa brali z iných kníh – sakramentárov. Obrady a aj texty z VIII. storočia sa už celkom podobali na naše liturgické texty. Nachádzalo sa tam už aj Kyrie, Gloria, Agnus Dei. Úvodný spev, spev na obetovanie a spev na prijímanie je vo väčšine totožný s dnešnými spevmi. Už v tomto období sa zavádzal zvyk čítania len jedného čítania, ktorý potom zreformoval až Druhý vatikánsky koncil, kde sa stanovilo, že v nedele a na slávnosti sa budú čítať dve čítania. Ďalej tu nachádzame celkom podrobný opis o preberaní chleba a vína, ktorý prinášal ľud a potom o lámaní chleba a obrade prijímania.
Tento obrad sa v západnej Cirkvi (s výnimkou Milána) stával čím ďalej, tým používanejším. Len v tých častiach omše, kde hore uvedené knihy neuvádzali žiadnu inštrukciu (stupňová modlitba, modlitby na obetovanie a prijímanie) vývoj pokračoval i naďalej, takže v menších obradoch boli badateľné rôzne rozdiely. Aj jednotlivé rehole si zachovali vlastnú štruktúru obradov.
Zo stredovekých liturgických spisovateľov jednoznačne vynikali: Kanstanzi Bernold (+1100), ktorého dielo Micrologus de ecclesiasticis observationibus počas storočí mnohí používali. Ďalej Durandus, biskup (+1296), ktorý vo svojom diele Rationale divinorum officiorum podáva podrobný opis liturgie a rôznych obradov jeho doby.
Viktor Varga
