Na západe v časoch V. storočia rozoznávame dva pramene rítov – rímsky a galikánsky. Nás bude samozrejme skôr zaujímať rímsky, o ktorom žiaľ máme pomerne málo záznamov. Našim hlavným prameňom z tohto obdobia sú tri Sacramentáre (takto v tom období nazývali misál), ktoré však tiež o samotných obradoch nenesú žiadnu zmienku a z modlitieb spomínajú len kolektu, prefáciu a po prípade kánon. Najstarším z týchto Sacramentárov je Sacramentarium Leonianum, ktorý objavil v roku 1735 Jozef Bianchini. Mnohý si myslia, že pochádza od pápeža svätého Leva Veľkého (+461), pritom však vznikol až v prvej polovici VI. storočia. Nebol pripravený priamo na liturgické použitie, ale bola to len akási osobná zbierka vtedy používaných omšových formulárov. Ďalším je Sacramentarium Gelasianum, ktorý nesie meno pápeža Gelasiusa (+496). Tento bol s menšími galikánskymi dodatkami už v VI. storočí používaný aj Gálii. Dejinne najznámejším je práve Sacramentarium Gregorianum, ktorý bol pripravený na základe liturgickej reformy pápeža sv. Gregora Veľkého (590-604), avšak pravdepodobne až po jeho smrti. Tento sacramentár, ktorý však obsahoval len liturgiu štáciových omší, poslal pápež Hadrián I. v rokoch 784 a 791 Karlovi Veľkému, ktorý ho doplnil omšovými textami používanými u Frankov a v tejto podobe ho rozšíril v celej svojej ríši. Tento sacramentár vo svojej podstate obsahuje takú formu liturgie, ktorá sa používala v časoch pápeža Gregora Veľkého. Tento pápež má neodmysliteľné zásluhy v rozvoji a slávení liturgie. On ustanovil konečnú podobu rímskeho rítu. Zjednotil aj rímsky kánon a ustanovil nemennosť. S výnimkou troch vianočných omší zakázal kňazom viacnásobné slávenie svätých omší za deň. Počet prefácii zredukoval z 54 na 10. Modlitbu Pána umiestnil v rámci Eucharistického slávenia na to miesto, kde sa aj dnes nachádza. Príliš dlhé modlitby skrátil a mnohé ich texty prepracoval. Ak by sme porovnali Rímsky misál pred liturgickou reformou Druhého vatikánskeho koncilu a Sacramentarium Gregorianum, zistili by sme, že väčšina týchto modlitieb je zhodná.
Rímsky rítus bol v tomto čase používaný len v rámci mesta Rím. V Severnom Taliansku a v okolitých krajinách – tak povediac až po brány Ríma – boli používané iné formy liturgie. Tieto od rímskej odlišné ríty nazývame spoločným názvom galikánska liturgia, jednak preto, lebo v tom čase mala Gália pomerne veľkú rozhodujúcu moc na veľkom území týkajúc sa liturgie, a na druhej strane preto, lebo práve túto liturgiu máme možnosť zo zachovaných spisov poznať najlepšie a práve k nej pridružiť menej známe liturgie. Či je táto galikánska liturgia bývalou rímskou liturgiou, ktorú reforma pápeža Damaza zrušila, alebo sa jedná o západnú obdobu východnej antiochijskej liturgie, presne nevieme.
Táto dávna galikánska liturgia má aj v dnešnej Európe dve regionálne obdoby a to tzv. mozarabský a ambroziánsky rítus. Mozarabský rítus sa od čias pápeža Urbana II. (1088-1099) slávil už len v niektorých kostoloch a v dnešnej dobe sa slávi každý deň v kaplnke Corpus Christi v toledskej katedrále. Ambroziánsky rítus, ktorý je k rímskemu veľmi podobný, sa dodnes používa v Miláne.
Viktor Varga
