V minulej časti som načrtol niekoľko významov slova viera. Teraz prejdem k ich aktualizácii, ktorá je skutočným dôvodom napísania tohto článku. Zaujala ma otázka svedectva a rozumnosti viery.
Rozumnosť viery
„Nikdy by som neveril, keby som nepoznal, že veriť je rozumné.“ (sv. Tomáš Akvinský)
„Verím, aby som rozumel.“ (sv. Anzelm z Canterbury)
„Nehanbím sa, lebo viem, komu som uveril.“ (2Tim 1, 12)
Hoci sa môžeme stretnúť s názormi, že viera je niečo zastarané, hlúpe, detinské či naivné, opak je pravdou. Viera má svoj obsah, ktorý čerpá zo Zjavenia a tradície Cirkvi. Ako som už naznačil, viera si žiada rozumový súhlas. Teda veriť znamená mať nejaký obsah a súhlasiť s ním.
V praxi sa žiaľ stretávame čoraz častejšie s tým, že viera nie je vierou v tom pravom slova zmysle. Buď je to fanatizmus a bigotnosť, keď niekto slepo verí a ani nevie čomu a prečo, alebo naopak, existuje tradícia, zvyk, kedy navonok niekto niečo koná, ale chýba vnútorné prežívanie. Nevie prečo to má robiť, ale robí sa to tak (v nedeľu sa zvykne chodiť do kostola…). Znova chýba obsah.
Kameňom úrazu sa ukazuje byť náboženská nevedomosť. Nedá sa veriť, ak neviem čomu. Malo by byť samozrejmosťou, že sa veriaci celoživotne vzdelávajú v pravdách viery. Prehlbujú a oživujú si ich čítaním dobrých kníh, účasťou na prednáškach a katechézach. Veľmi osožný je duchovný rozhovor s kňazom či katechétom. Dá sa zapísať na rôzne kurzy. Na internete je dnes množstvo prednášok od známych kazateľov. Možností je veľa, len si treba nájsť čas a mať chuť sa rozvíjať. Je to cesta k hlbšiemu pochopeniu tajomstva Božieho zjavenia a jeho spásonosného diela. Taktiež to pomáha nasmerovať svoj život ku svätosti.
Uvádzam dva príklady, ktoré ilustrujú, ako hlboko môže siahať náboženská nevedomosť. Prvým príkladom je pár, ktorý prišiel na faru požiadať o krst ich dieťaťa. Reč sa potom zvrtla na kríž v kancelárii. Na otázku kňaza, kto je to na kríži, zaznela odpoveď: „Pápež?“ Druhý príklad sa používa pri vyučovaní morálky a hovorí o asi štyridsaťročnom mužovi, ktorý sa spovedal z toho, že neposlúchal rodičov. Keď mu kňaz vysvetlil, ako to je s poslúchaním rodičov v jeho veku, zaznela odpoveď: „Veď tak sme sa to kedysi učili na náboženstve.“
So smútkom treba skonštatovať, že za úrovňou náboženskej nevedomosti nie je len ľahostajnosť jednotlivcov, doba, médiá a všeličo, ale aj to, že v mnohých farnostiach absentuje alebo sa podceňuje kvalitná dlhodobá katechéza.
Čo teda robiť? Študovať!
Na nadobudnutie komplexných vedomostí o viere nestačí počúvať nedeľnú kázeň, ani si oprašovať vedomosti z otázok na prvé sväté prijímanie. Primerane veku si treba nájsť vhodné spôsoby. Pre dospievajúcich a dospelých existuje niekoľko dobrých kníh, ktoré ponúkajú ucelený pohľad na katolícku vierouku. Nachádzajú sa tam informácie o tom, čomu a komu katolíci veria a prečo. Z osobnej skúsenosti môžem odporúčať:
- Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC) – kompletná cirkevná vierouka
- Youcat (YC) – katechizmus pre mladých, ale nielen pre nich. Pútavou formou prezentuje cirkevnú vierouku. Vychádza z KKC.
- Kompendium Katechizmu katolíckej cirkvi – krátky súhrn podstatných bodov z KKC
- Zajtra sa bude opäť veriť (Ferdinand Krenzer) – základy katolíckej vierouky
Na doplnenie pridávam ešte dve publikácie, ktoré môžu napomôcť rozšíreniu obzorov.
- Ahoj, Ježiš, môžeme sa porozprávať? (Elias Vella) – známy autor pútavou formou prezentuje odpovede na otázky o kresťanskej náuke
- Kresťanská apologetika do vrecka (Kreeft&Tacelli) – vysvetlenie dôvodov, prečo je veriť rozumné
Svedectvo viery
„Nemám bujnú fantáziu. Neviem si predstaviť Boha Otca. Všetko, čo môžem vidieť, je Ježiš.“ (sv. Matka Tereza)
„Viera je založená na prijatí pravdy, ktorú nemôžem obsiahnuť rozumom, pretože funguje, jednoducho a výlučne, na základe svedectva.“ (bl. John Henry Newman)
„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 16)
Pravda sa stáva uveriteľnou vtedy, keď ju prezentuje dôveryhodná osoba. Cirkev, ktorá je nositeľkou zjavenej Božej pravdy, je zložená z jednotlivcov. Každý člen cirkvi je pozvaný k tomu, aby svojím životom vydával svedectvo pravde, ktorej uveril. Súlad medzi životom a pravdou robí svedka hodnoverným. Naopak, nesúlad zapríčiňuje stratu dôveryhodnosti.
Na tomto mieste sa môžeme pýtať sami seba, aké vydávame svedectvo tej viere, ktorú sme prijali a žijeme ju. Dá sa povedať, že sme hodnoverní? Vo filme Apoštol Pavol (2018) odzneli silné slová z úst Lukáša na adresu Pavla: „Hoci som nikdy Krista nevidel, vidím ho v tebe.“ Pavlovo svedectvo bolo také presvedčivé, že Lukáš nemal pochybnosť o pravosti viery. A k tomuto sme pozvaní aj my.
Často počuť sťažnosti na to, že mladí sú takí a onakí, že ich nič nebaví, nechcú chodiť do kostola a podobne. Na mieste je otázka, prečo tomu tak je. Ak videli doma len slabé svedectvo viery, či skôr tradíciu, čo si z toho mali odniesť? Keď rodičia boli doma a deti museli ísť do studeného kostola, kde je všetko také cudzie, nepochopiteľné. Keď rodičia dali deťom všetko – aj krst, aj birmovku – no nie živú vieru skrze osobný príklad. Nemôžeme sa potom čudovať tomu, že deti majú k viere odpor. Nemali možnosť zakúsiť pravú podobu viery, iba jej karikatúru. A táto spotvorená karikatúra ich natoľko poznačila, že teraz s vierou už nič nechcú mať, hoci by sa im ponúkala pravá podoba. Chybu môžeme nájsť pri vyučovaní náboženstva a pri katechézach, kde sa kládol dôraz na vedomosti a nie na srdce, kde išlo o teóriu, ale nie o prax. Je to chyba nás, ktorí sme zlyhali a tým „pohoršili jedného z týchto najmenších bratov“, keď sme sa v bežnom živote nezachovali ako tí, ktorí nosia Kristovo meno.
Prví kresťania vydávali silné svedectvo, veď sa o nich hovorilo: „Pozrite, ako sa milujú!“ To ľudí naokolo oslovovalo. Aj oni chceli zažiť atmosféru prijatia, spoločenstva, lásky a odpustenia. Každý kresťan by mal odrážať Krista a všetko, čo je s ním spojené. Práve miera odrážania Kristovho obrazu je mierou dôveryhodnosti jeho pravdy. Pokrivený, zahmlený či úplne pomýlený obraz nás priviedol do časov, kedy byť veriacim je čímsi negatívnym a spiatočníckym. „Veriť? To je pre staré babky a malé deti.“
Úplne na záver uvádzam myšlienku Jozefa Ratzingera, ktorú vyslovil ešte v roku 1969. V rádiu vtedy hovoril o tom, ako si predstavuje budúcnosť Cirkvi. Čas ukázal, že jeho slová boli vskutku prorocké (kto by mal chuť, celý článok nájde tu: https://www.radiovaticana.cz/clanek.php?id=17859 ).
Hovoril, že budúca cirkev sa musí očistiť od ľahostajnosti a polovičatosti. Zostanú malé skupiny, ktoré ale budú mať živú vieru. Vo svete, ktorý bude zmietaný neistotou, neláskou, pochybnosťami a stratou zmyslu života, budú svietiť kresťania ako majáky. Znova príde čas, keď sa budú ľudia pýtať: Kto je to? Prečo sa tak milujú? Prečo sú šťastní a spokojní? Odkiaľ berú nádej?
A tak, keď to celé zhrnieme:
– Viera je súhlas kvôli svedectvu. Vôľa hýbaná Božou milosťou prikazuje rozumu, aby prijal zjavené Božie pravdy.
– Rozum musí mať s čím súhlasiť, čiže mať nejaký obsah. Je tu záväzok študovať a tak si rozvíjať vieru.
– Svedectvo musí byť dôveryhodné – zodpovednosť každého z nás.
poznať – obsah
Pravá viera prijať – súhlas
prežívať – svedectvo
Modlitba na záver
Vzbudenie viery
(Kompendium KKC str. 209)
Môj Bože,
pevne verím a vyznávam
všetky a jednotlivé pravdy,
ktoré svätá Katolícka cirkev
predkladá veriť,
pretože si ich zjavil ty, Boh,
večná pravda a múdrosť,
ktorá nemôže klamať
ani sa mýliť.
V tejto viere som rozhodnutý
žiť i umrieť. Amen.
Vysvetlivky
KKC – Katechizmus katolíckej cirkvi
YC – Youcat
(Martin Surový)
