Viera – súhlas kvôli svedectvu (časť prvá)


„Je dôležité, v čo veríme, no ešte dôležitejšie je, komu veríme.“ Benedikt XVI.

Slovo viera, veriaci, veriť, alebo ich opačné významy sa používajú pomerne často. No zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo tie slová znamenajú? Čo znamená slovo veriť? Ako by ste niekomu vysvetlili, čo je to viera? O tom, čo je a čo nie je viera, bude rozprávať nasledujúci článok.

Keď som sa učil na skúšku z filozofie poznania, narazil som v skriptách na poučku, ktorá vysvetľuje prirodzenú i nadprirodzenú vieru. Celkom ma to prekvapilo, ako stručne, no zároveň výstižne, sa dá vysvetliť slovo viera.

Tá krátka poučka, ktorú som objavil, znie nasledovne:

„Viera je súhlas kvôli svedectvu.“

Pokúsim sa ju analyzovať a aktualizovať najskôr v kontexte prirodzenej viery a potom aj v nadprirodzenej viery.

Súhlas – vôľa prikáže rozumu, aby súhlasil s nejakým výrokom, aj keď mu možno nerozumie

Kvôli svedectvu – osoba alebo inštitúcia, ktorá svedectvo vydáva, musí byť dôveryhodná

Keď si tieto dva prvky spojíme dokopy, tak viera spočíva v tom, že rozum na príkaz vôle súhlasí s výrokom ani nie tak kvôli tomu, že mu rozumie, ale kvôli svedectvu, ktorému dôveruje.

V bežnom živote slovo viera znamená nevedieť naisto. Keď sa domnievame, predpokladáme, mylne sa to označuje za vieru. Je to preto, lebo viera sa chápe ako nevedenie. Do istej miery je to pravda – naozaj nemôžem vedieť všetko a sú veci, ktoré presahujú ľudský rozum. No vyhlásiť o viere, že je hlúpa, zbytočná či nevedecká len preto, že sa mi niečo javí ťažko uveriteľné, je unáhlené.

Viera nie je iracionálna, pretože prináša nové poznanie. Áno, niektoré pravdy výrazne presahujú naše schopnosti chápania, ale to neznamená, že sú nezmyselné. Presvedčuje nás o tom každodenná realita. Bez viery by sa život stal neznesiteľným. Napríklad ráno nastupujete do autobusu a veríte (hoci si to vôbec neuvedomujete, konáte automaticky) tomu pánovi za volantom, že je ozajstný šofér, má príslušné doklady a vie jazdiť s autobusom. V obchode veríte tomu, že keď si vezmete téglik s jogurtom, na ktorom sú nakreslené jahody, tak vo vnútri bude jahodový jogurt, nie čokoládový. Ani u lekára si nepýtate jeho diplom a keď vám oznámi diagnózu, akceptujete to, pretože je odborník, autorita. To je len niekoľko jednoduchých príkladov. Podobne to platí aj vo vedeckom bádaní. Súčasná veda stavia na základoch z minulosti. Nikto nezačína svoj výskum úplne od začiatku len preto, aby sa uistil, že má dobrý základ. Využije kvalitné minulé výskumy a tak môže napredovať bez strácania času bádaním už prebádaného.

To bola ukážka fungovania prirodzenej viery. Teraz prejdeme k nadprirodzenej viere. Poučka z úvodu platí samozrejme aj tu, len je trochu rozvitejšia.

„Nadprirodzená viera je osobné primknutie sa celého človeka k Bohu, ktorý sa zjavuje. Zahŕňa v sebe súhlas rozumu a vôle so zjavením, ktoré Boh dal o sebe činmi a slovami.“ (KKC 176)

Katechizmová definícia vychádza z poučky sv. Tomáša Akvinského, ktorý vieru charakterizuje takto:

„Veriť je úkon rozumu, ktorý súhlasí s Božou pravdou na príkaz vôle, ktorá je hýbaná Božou milosťou.“

„Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ (Hebr 11, 1)

Inak povedané, rozum súhlasí s pravdami, ktoré ho presahujú, na základe božskej autority, ktorá sa potvrdzuje zázrakmi a rôznymi znameniami (napr. splnenie proroctiev o Ježišovi). Pravdy tejto viery ponúkajú úplnú istotu vzhľadom na dokonalosť Svedka a teda je možné im bezvýhradne veriť. Nesmieme zabúdať ani na úlohu Božej milosti, ktorá pohýna vôľu človeka, aby dala rozkaz ľudskému rozumu súhlasiť s pravdami. Nadprirodzená viera je teda dar a výsledok spolupráce človeka s Bohom. Je to stretnutie hľadajúceho s dávajúcim, vykúpeného so Spasiteľom. Sám človek si nadprirodzenú vieru dať nemôže a rovnako ani Boh nemôže niekomu dať vieru „nasilu“. On rešpektuje slobodnú vôľu človeka.

Z toho, čo sme doteraz povedali, nám vychádza že:

  1. ak chceme pravdivo a hlboko veriť, musíme vedieť čomu a komu sme uverili, teda mať nejaký obsah, ktorý získame hľadaním (KKC 158),
  2. viera je Boží dar a zásluha Božej milosti, ktorú nadobúdame cez sviatosti (KKC 153),
  3. pravdy viery sú isté a verné, pretože autorita a svedectvo toho, ktorý ich garantuje, sú nespochybniteľné (KKC 157),
  4. viera je racionálna, pretože do prijatia právd viery je zapojený rozum aj vôľa, hoci pravdy presahujú bežnú ľudskú skúsenosť,
  5. viera je odpoveďou na pozvanie od Boha, ktorý sa zjavuje a pozýva k utvoreniu spoločenstva s ním (KKC 142),
  6. viera je slobodný súhlas s celou pravdou, ktorú Boh o sebe zjavil (KKC 150),
  7. viera v Boha Otca, Boha Syna – Ježiša Krista a Boha Ducha Svätého je nevyhnutná ku spáse (KKC 161),
  8. vieru možno prijať a zveľaďovať, ale aj stratiť (KKC 162),
  9. viera je skúšaná a pokúšaná. Zlo vo svete protirečí evanjeliovej zvesti. Blahoslavený je ten, kto vytrvá. (KKC 164),
  10. nik nemôže veriť sám a nik si ani sám nedal vieru. Vieru sme prijali v Cirkvi a žijeme ju v Cirkvi. „Nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku.“ (sv. Cyprián Kartáginský). Vieru je treba odovzdávať ďalej. Spoločenstvo podporuje rast mojej viery a moje svedectvo povzbudzuje ostatných členov.,
  11. viera je nedokonalá, kým v nej nepôsobí láska (YC 22),
  12. viera je ako oblečenie – mala by rásť spolu s človekom. Je zahanbujúce, keď dospelý človek nedorástol na primeranú úroveň, ale pracuje s vierou, ktorú prijal ako prvoprijímajúci (1Kor 13, 11 – keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby).
  13. viera nie je iba cit. Poučka jasne hovorí, že ide o súhlas rozumu.

Prečo by sme mali veriť? Katechizmus ponúka v bode 156 nasledovnú odpoveď.

„Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme „pre autoritu samého Boha, ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať“. „Aby však poslušnosť našej viery bola primeraná rozumu, Boh chcel, aby sa k vnútornej pomoci Ducha Svätého pripojili vonkajšie dôkazy jeho Zjavenia.“ A tak zázraky Krista a svätých, proroctvá, šírenie Cirkvi a jej svätosť, jej plodnosť a stabilnosť sú „úplne spoľahlivé znaky Božieho zjavenia, primerané chápavosti všetkých“, sú dôvody vierohodnosti, z ktorých vidno, že „súhlas viery vôbec nie je slepým hnutím ducha“.

Musia veriť všetci? Boh pozýva všetkých, aby mu slúžili, ale rozhodnutie je na každom človeku. Aj Kristus pozýval k obráteniu, ale nikoho nenútil. Láska nevyhnutne predpokladá slobodu. Boh je láska a prejavuje ju voči nám do takej miery, že nám dal možnosť odmietnuť ho.

Veriť – ale ako? „Kto verí, usiluje sa o osobný vzťah s Bohom a je ochotný veriť Bohu všetko, čo o sebe zjaví.“ (YC 22)

pokračovanie nabudúce

Vysvetlivky:
KKC – Katechizmus katolíckej cirkvi
YC – Youcat

 

Martin Surový