Späť do Otcovej náruče (1)


O láske Boha k človeku a o láske človeka k Bohu

Boh je láska. Základnou vlastnosťou lásky je, že sa túži rozdávať. Preto aj Boh sa túži deliť o lásku, ktorú prežíva v trojičnom rozmere. Delí sa o ňu tak, že stvoril svet a stále ho udržiava v bytí. Vo svojej veľkej láske stvoril na svoj obraz človeka, ktorého obdaril nesmrteľnou dušou. Dal mu rozum, pomocou ktorého má spoznávať dobro, a slobodnú vôľu, s ktorou sa má pre spoznané dobro rozhodovať. Tým najväčším dobrom, pre ktoré sa človek môže rozhodnúť, je Boh.

Láska predpokladá slobodu. Sloboda znamená mať možnosť voľby. A možnosť voľby zase ide ruka v ruke so zodpovednosťou. Takto Boh dal človeku veľkú hodnotu a dôstojnosť, pretože pozýva každého jedného z nás k slobodnému rozhodnutiu sa pre opätovanie Božej lásky. Človek sa môže, ale nemusí rozhodnúť pre Boha.

Čo znamená rozhodovať sa pre Boha? Evanjelista Ján to zapísal takto: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Jn 14, 15) Teda, kto miluje Boha, usiluje sa žiť tak, ako to chce Boh. Môžeme povedať, že hrá podľa pravidiel, podľa prirodzeného poriadku sveta, tak ako to pripravil Boh. V Prvom Jánovom liste sa dočítame: „A toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal. Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. A že v nás ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal.“ (1Jn 3, 23-24)

Keď sa farizej pýtal Ježiša, ktoré prikázanie je najväčšie, dostal rovnakú odpoveď, akú sme počuli pred chvíľkou, len inak sformulovanú: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 37-40) O čo teda ide? Ide o prikázanie lásky. To je celé. Nič viac sa po nás nechce. Ide o to, aby sme milovali Boha nadovšetko. Keďže Boh je duch, svoju lásku mu môžeme prejaviť práve cez lásku, ktorú preukazujeme ľuďom okolo seba. Vtedy sme podobní Bohu, keď opravdivo milujeme. A to je aj naším cieľom – byť dokonalí v láske, teda byť svätí. „My milujeme, pretože on prvý miloval nás. Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.“ (1Jn 4, 19-21)

Boh chce, aby sme boli šťastní už tu na Zemi, ale najmä aby sme raz prišli do večnej blaženosti. Preto dáva človeku prikázania, pravidlá hry, ktoré majú toto šťastie zabezpečovať. Tieto prikázania nie sú ustanovené so zlým úmyslom, ako to prezentoval had v rajskej záhrade (Naozaj vám Boh povedal, že nesmiete jesť z nijakého rajského stromu? Nezomriete, ale otvoria sa vám oči, budete ako Boh.) Kto postaví svoj život na dôvere v Božie prisľúbenia, neberie prikázania ako obmedzenia slobody, ale ako ochranu pred zlom a nešťastím. Veď uvážme: ktorý rodič miluje svoje dieťa viac? Ten, ktorý mu dovolí všetko, aj to, čo je životunebezpečné, alebo ten, ktorý ho múdro obmedzí, aby sa dieťaťu nič nestalo?

Koniec prvej časti. Pokračovanie nabudúce.

Martin Surový
Fotó: Semhal Nasreddin