Späť do Otcovej náruče (3)


O láske Boha k človeku a o láske človeka k Bohu

Pokračovanie druhej časti

Rozhodnutie, či chceme alebo nechceme slúžiť Pánovi, sa deje každodenne, každou myšlienkou, skutkom, slovom a konaním či zanedbaním dobrého. Keďže sme slabí, nie vždy rozpoznáme skutočné dobro. Niekedy sa zase rozhodujeme pre menšie dobro, nech už sú príčiny akékoľvek. Keď narušíme prirodzený poriadok vecí tým, že sa rozhodneme konať zlo alebo zanedbáme dobro, porušíme Boží zákon. Je to urážka Boha a jeho lásky k nám. On nás miluje a chce, aby sme ho aj my milovali a verili mu. No naše nesprávne rozhodnutie je porušením tejto dôvery. Vždy, keď sa človek dobrovoľne rozhodne pre niečo menšie ako je Boh, akoby kričal do nebies: „Neverím ti! Neverím, že mi chceš dobre! Ja sám najlepšie viem, čo potrebujem.“ Nezdajú sa vám tieto slová povedomé? Veru, už sme ich počuli v rajskej záhrade a odvtedy sa stále opakujú. To je podstata hriechu. Je to začiatok narušenia vzťahov k Bohu, k blížnym a k sebe samému. Takto vzniká zranenie, ktoré je potrebné uzdraviť. Vážnosť zranenia môže byť rôzna. Veľa malých rán má v konečnom dôsledku zničujúce účinky na človeka. Vôľa sa oslabí, rozum sa zatemní. Túžba konať dobro ochabne a vôľa sa skôr prikláňa ku konaniu zla.

Existuje liek na tieto zranenia? Áno, je prítomný v Cirkvi. Aplikuje ho sám Kristus prítomný v osobe kňaza vo sviatosti zmierenia. Táto sviatosť je nazývaná aj sviatosťou uzdravenia alebo obrátenia. Všetky pomenovania sú pekné a čiastkovo vystihujú jej obsah.

Potrebujeme uzdravenie, pretože náš hriech zranil alebo usmrtil našu lásku k Bohu. Ježiš je lekárom našich duší a tiel. Dáva uzdravenie, ba dokonca aj kriesi duchovne mŕtvych k novému životu. Svojej Cirkvi odovzdal moc liečiť duše ľudí skrze službu biskupov a kňazov. Cirkev sa tak podobá na veľkú nemocnicou s mnohými pobočkami po celom svete, v ktorej kresťania nachádzajú uzdravenie a vracajú sa do Otcovej náruče.

Pomenovanie sviatosť zmierenia vyjadruje Božiu a našu túžbu obnoviť medzi nami láskyplný vzťah. S ľútosťou si uvedomujeme to, čo náš vzťah narušilo, ale chceme začať odznova. Otcova náruč sa otvára a prijíma svojho strateného syna a svoju stratenú dcéru.

Keď povieme, že ide o sviatosť obrátenia, tiež máme pravdu. Je to zanechanie tmy a tône smrti a príklon k novému životu v Duchu Svätom. Obrátenie sa je odpoveďou na Ježišovu výzvu, aby sme sa kajali a verili evanjeliu. Nejde však len o akési chvíľkové obrátenie či robenie kompromisov. Ježiš pozýva k radikálnemu obráteniu sa. Apoštol Pavol hovorí: „Čo má spoločné svetlo s tmou?“ (2Kor 6, 14) Obrátenie má byť sprevádzané zmenou zmýšľania a konania v Kristovom duchu s cieľom dosiahnuť svätosť a tak aj večný život.

Napokon ešte spomeňme pomenovanie svätá spoveď. Vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti. V hlbokom zmysle je táto sviatosť aj vyznaním, čiže uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človeku.

Vyjadrenie ľútosti nad spáchaným zlom je možnosťou začať znova, tentokrát už podľa Božieho plánu. Boh má pochopenie pre naše pády. Kristova smrť na kríži nebola zbytočná. Jeho vyliata krv je dodnes prameňom na očistenie všetkých kajúcnikov. Každý z nás z nej môže čerpať, koľko potrebuje. Niekto častejšie, niekto menej často. No hlavné je zachovať si vždy priateľstvo s Bohom a nenechať sa zablokovať od Božieho nepriateľa. Kým Boh robí všetko pre záchranu človeka a dáva mu príležitosti na obrátenie, Nepriateľ má presne opačný zámer. Snaží sa odlákať človeka od Boha a zaslepuje mu oči rôznymi vecami.

Koniec tretej časti. Pokračovanie nabudúce.

Martin Surový