Cesta k povolaniu (2. časť)


V minulej časti sme začali s objavovaním témy o ceste k rozpoznaniu povolania. Teraz budeme pokračovať v tom, ako je možné spoznávať Božiu vôľu? Ako viem, kam ma Boh posiela?

„V  nijakom prípade nemožno očakávať, že sa Pánov hlas, ktorý povoláva, dostane do uší budúceho kňaza [a nielen jeho]nejakým mimoriadnym spôsobom. Skôr si ho možno uvedomiť a rozpoznať podľa znakov, podľa ktorých pozorní kresťania každodenne spoznávajú Božiu vôľu.“ (Presbyterorum ordinis 11). Niekto začuje Boží hlas vo svojom srdci pri čítaní Písma, iný pri svätej omši, adorácii, alebo aj na výlete či na prechádzke. Cesty môžu byť odlišné, ale cieľ je ten istý.

Dokument Prebyterorum ordinis ďalej v bode 89 pokračuje konkretizáciou Pánovho hlasu. Ako sa jeho hlas prejavuje? Aké sú to znaky? Ten prvý je vnútorný. Je to volanie milosti, tichý a mocný Pánov hlas, ktorý v hĺbke duše vyvoláva u človeka akési vnútorné čaro. Druhý hlas je vonkajší. Je vnímateľný, právny, konkrétny – je to hlas apoštola, hlas hierarchie. Biskup je ten, kto je ustanovený z Kristovej vôle za tlmočníka. On prekladá do zreteľnej reči posolstvo Slova a Božích príkazov.

               Pri výbere povolania (stavu) sú rozhodujúce tri kritériá: modlitba, osobnostné predpoklady a cirkevná potreba. Treba sa veľmi modliť za správne rozlíšenie povolania a pýtať sa: Čo odo mňa chceš, Bože? Aká je cesta, na ktorú ma posielaš? Osobnostné predpoklady sa týkajú schopností, nadania a zdravotného stavu. Niekedy by duch chcel slúžiť, ale telo nevládze, alebo naopak. Definitívne slovo pri výbere povolania má Cirkev, pretože ona je strážkyňou a rozlišovateľkou. Kňaz môže pomôcť na miestnej úrovni, inak má hlavné slovo biskup alebo predstavená/ý rádu.

               Je dôležité poradiť sa s duchovným vodcom alebo kňazom, pretože povolanie môže byť aj nepravé. Dotyčný môže byť ovplyvnený okolím alebo má nesprávnu predstavu o tom, čo duchovné povolanie obnáša. Niekomu sa javí duchovné povolanie ako prostriedok na naplnenie vlastných ambícií, materiálne zabezpečenie sa či útek pred starosťami sveta, čo tiež nie je správne.

               Ak by niekto uvažoval nad duchovným povolaním (ale aj nad manželským), nech sa neobáva, že by nemal sily na jeho vykonanie. Koho si Boh povoláva, toho obdarí potrebnými silami a milosťami na vykonávanie tohto povolania. Stáva sa totiž, že niekto je už rozhodnutý vydať sa tou či onou cestou, no potom príde akési ochladnutie či nechuť. Svätý František Saleský hovorí, že to vôbec nie je na prekážku. Podstatné je vytrvať v prvotnom hnutí svedomia a zachovať si vôľu pre povolanie.

               Človek má slobodnú vôľu a tak na rozpoznané Božie volanie môže odpovedať aj odmietavo. Je to však škoda, pretože tak sa človek pripravuje o veľké milosti a jeho cesta k posväcovaniu svojho života sa môže výrazne sťažiť, ba úplne stratiť. Zmariť povolanie v jeho začiatku alebo po jeho prijatí je hriechom, či už osobným alebo cudzím. Pretože ako je zodpovedné prijatie povolania, tak je zodpovedné aj jeho zmarenie. Tu treba podotknúť najmä úlohu rodičov, ktorí nezriedka majú vlastnú predstavu o budúcnosti svojich detí, pričom nerešpektujú túžby mladého človeka a úlohy, ktoré mu pripravil Boh. Duchovné povolanie je nadradené plánom rodičov.

               Nabudúce si budete môcť prečítať o tom, čo robiť, keď sa už niekto rozhodol pre duchovné povolanie.

Martin Surový

Pridaj komentár