Zamyslenie k Spomienke všetkých verných zosnulých.


V jednom meste vznikla po vojne jedna luxusná prepychová štvrť, v ktorej však nesmel byť postavený kostol. A dôvod? Aby nemohol z toho kostola zvoniť umieračik, a tak ľuďom nepripomínal smrť.

Drahí bratia a sestry,

ak iste mi dáte za pravdu, že práve toto je problém dnešnej modernej, konzumnej doby. Snaží sa potlačiť čo i len najmenšiu myšlienku na smrť. O smrti a utrpení sa nesmie nikde hovoriť, v mnohých krajinách starých a chorých ľudí dávajú do hospicov a domovov dôchodcov a viac sa o nich nezaujímajú, dokonca aj keď zomrú, tak o nich neprejavia nejaký záujem a často len zaplatia za pochovanie, ale pohrebu sa nezúčastnia. Len aby si náhodou nepripomínali, že aj oni sú smrteľní, a že raz to čaká aj ich.

Lenže smrť je realita a najväčšia istota ktorú máme. Každý z nás raz musí zomrieť, niekto za rok, niekto dvadsať rokov a niekto za osemdesiat rokov. Ale každý zomrie a predstúpi pred Božiu tvár. Túto skutočnosť môžeme obzvlášť prežívať v tomto ,,koronovom roku“.

Ale nemusíme si hneď zúfať a umárať sa v smútku a beznádeje ako pohania, veď Ježiš nám dal nádej keď hovorí, že nám ide pripraviť príbytky v nebi a vezme nás k sebe.

Záleží len od nás či toto pozvanie do nebeského príbytku prijmeme a vykročíme cestou do neba. A aká to je cesta? Ježiš nám ju v dnešnom evanjeliu ukazuje. Tou cestou do neba je On sám. On je cesta, pravda a život.

Drahí bratia a sestry,

nebuďme k smrti ľahostajní. Neignorujme túto našu najväčšiu istotu v našom živote, tak ako ju ignoruje dnešná konzumná spoločnosť. Pripravujme sa na ňu dennodenne. Dobrými skutkami, modlitbou a obetami za seba, ale v dnešných novembrových dňoch zvlášť za duše v očistci, ktoré nám tieto naše modlitby a obety, ktoré za nich prednesieme všemohúcemu Bohu, mnohonásobne odplatia, keď budú oni v nebi a budú sa za nás prihovárať pred trónom Najvyššieho, keď to budeme potrebovať my.

Nech je pochválený Pán Ježiš Kristus!

dp. Juraj Ochaba