Zamyslenie na 1. pôstnu nedeľu


Mk 1,12-15

Kajajte sa a verte evanjeliu

Na popolcovú stredu nás kňaz značí na hlave popolom. Hovorí nám výzvu na pokánie. Túto výzvu môže povedať jednou z dvoch formulácii, tak ako sú uvedené v omšovej knihe, v Rímskom misáli. Prvá formulácia znie „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“ a druhá „Kajajte sa a verte evanjeliu“. Obe tieto krátke výzvy v sebe ukrývajú posolstvo o tom, ako má každý z nás osobne prežiť dobu pôstu. A taktiež obsahy oboch formulácii sa nachádzajú aj v evanjeliu na prvú pôstnu nedeľu.

Podobne ako výzvy z obradu značenia popolom, aj tento úryvok z evanjelia je veľmi krátky. Dozvedáme sa v ňom len stroho, že Duch hnal Ježiša na púšť, kde bol štyridsať dní. Ježiš sa celý ten čas postil. Môže sa zdať zvláštne, že sa Ježiš postil. Veď bol Božím Synom; bol bez jediného hriechu a nepotreboval pokánie. Môžeme s istotou povedať, že Ježiš sa počas tejto, mohli by sme povedať, štyridsať dennej „karantény“ modlil. Zhováral sa s Nebeským Otcom a venoval mu podstatnú časť svojich síl, svojho času, svojich aktivít. Robil tak preto, lebo medzi ním a Bohom Otcom je puto, ktoré Ježiša priam hnali k tomu, aby s ním udržiaval dôverné spoločenstvo v modlitbe.

Keď počujeme slovo púšť, hneď sa nám v predstavách vynorí nehostinné miesto bez vody a jedla, miesto nevhodné pre život. Avšak pri púšti v evanjeliu je dôležitý iný rozmer tohto miesta. Zmyslom púšte je to, že je to miesto, na ktorom sa nenachádza nikto a nič, čo by mohlo rozptyľovať toho, kto sa tam nachádza. Nie sú tam ľudia, nie je tam ruch života ani žiadna práca. Teda Ježiš išiel na púšť ako na pusté miesto, kde by sa mohol nerušene venovať rozhovoru s Bohom. Napriek tomu však prichádza satan a pokúša ho a prichádzajú aj divé zvery. Ak aj my pôjdeme do ústrania aby sme sa v pokoji venovali modlitbe, môžeme sa stať terčom pokúšania zlých duchov. Divé zvery v našom prípade pripomínajú naše vlastné telesné žiadosti, pred ktorými sa neukryjeme ani na púšti. Vždy na nás môže doliehať vyčerpanosť, hnev, lenivosť a podobné telesné sklony. Ak nim podľahneme, náš život bude ako život divých zvierat, ktoré sa riadia iba telesnými pudmi. Preto výzva aby sme pamätali, že sme prach zeme, nás pobáda k tomu, aby sme si v pokore uvedomili, že na ceste duchovného rastu a na ceste ku spáse si neporadíme sami a potrebujeme Božiu pomoc.

Takto sa stáva veľmi aktuálna aj veta, ktorá v dnešnom evanjeliu vychádza z Ježišových úst: „Kajajte sa a verte evanjeliu“. Máme veriť evanjeliovému posolstvu, teda tomu, že Ježiš nás prišiel zachrániť od večnej smrti, ktorú si zasluhujeme za svoje vlastné hriechy. Aby nás však mohol zachrániť, potrebuje našu vieru a aby sme podľa tejto viery aj žili a dodržiavali jeho prikázania. Žiť kresťanským životom nie je jednoduché práve preto, lebo tak ako Ježiša na púšti, tak aj nás satan pokúša na zlo. Aj na nás dolieha ľudská slabosť a krehkosť ako Ježiša obklopovali divé zvieratá. Aby sme sa takpovediac vycvičili v prekonávaní takýchto prekážok v duchovnom živote, Cirkev nám múdro ponúka pôstne obdobie. Drobnými skutkami telesného pôstu si vytvárame zvyk, aby sme vedeli svoje telesné sklony držať na uzde, aby nám neškodili, ale aby nám naša telesnosť dobre slúžila. A to aj v prehlbovaní svojho osobného vzťahu s Bohom.

Využime tento vzácny čas pôstu. Nekonajme svoje pôstne predsavzatia len navonok. Nekonajme ich len preto aby sme boli sami so sebou spokojní alebo aby sme sa mohli pred inými ukázať ako dobrý kresťania. Robme radšej malé skutky pôstu, modlitby a lásky, ktoré nás budú privádzať viac k Bohu a ktoré nám pripomenú, že sme iba prach v Božích rukách. Kajajme sa a verme evanjeliu.

dp. Marek Vranka