Zamyslenie na 4. pôstnu nedeľu


Jn 9, 1-41

Milí priatelia, nedele, ktoré aktuálne prežívame patria svojou povahou a intenzitou medzi najdôležitejšie v celom liturgickom roku. Napokon svedčia o tom i texty, ktoré nám Cirkev predkladá – zahŕňajú totiž najhlbšie tajomstvá našej kresťanskej viery. Smerujeme k veľkonočnému tajomstvu požehnanej smrti a slávnemu zmŕtvychvstaniu nášho Pána Ježiša Krista. V tomto čase v prvých kresťanských komunitách vrcholila príprava na krst katechumenov a tak je tomu aj dnes. Na 3.,4. a 5. pôstnu nedeľu pripadajú tzv. skrutíniá, čo v praxi znamená, že sa smú počas bohoslužby čítať fakultatívne (iné vhodné) texty z liturgického roku A. Vzhľadom na túto skutočnosť Vám chcem ponúknuť zamyslenie nad evanjeliovým úryvkom Jn 9, 1-41, ktorý hovorí o uzdravení slepého od narodenia.

Táto stať je až nezvyčajne dlhá a plná úžasných symbolov. Vážnosť tohto textu potvrdzuje aj nedeľná prefácia, ktorá je akoby komentárom evanjelia a táto hovorí nasledovne: „…lebo on sa stal človekom, aby priviedol k svetlu viery ľudstvo tápajúce v temnotách a sviatosťou krstu udelil hodnosť Božích detí všetkým, čo prichádzajú na svet ako otroci prvotného hriechu.“

V evanjeliu vidíme dva silné momenty a síce vierukrst. Vieme, že Ježiš sám o sebe hovorí: „Ja som svetlo sveta“. Evanjelista Ján nám však neponúka len abstraktné zamyslenie nad tým, že Ježiš je Svetlo, ale podáva nám svedectvo o udalosti, kedy Ježiš vracia zrak slepému. Môžeme si všimnúť, že v závere sú vyzdvihnuté dve dôležité skutočnosti. Prvou je, že slepcom by bol každý z nás, keby sme sa nevydali k „rybníku Siloe“ – ku krstnému prameňu a neboli by sme „obmytí v tomto prameni Božieho milosrdenstva.“ Druhou vecou, na ktorú Ján kladie dôraz je, že „svetlo“, ktoré nám bolo dané je viera v živého, osobného Boha, ktorý nie je vzdialený, ale prítomný v našom živote . Keď sa mladík opäť stretol s Kristom zvolal: „Verím Pane!“ Teda krst a viera v živého, osobného Boha je to, za čo dnes chceme ďakovať a chváliť Boha.

V našom živote je však stále prítomná „tma“. Pravdou je, že sme čiastočne vo svetle a čiastočne v tme. Boli sme pokrstení, dostali sme dar viery, avšak ako „malé klíčiace semienko“ musíme rásť a napredovať ďalej. Apoštol Pavol hovorí, že súčasťou nášho života sú i „neplodné skutky tmy“ a týmito skutkami je hriech. Ide o „smilstvo, nečistotu, chlipnosť, modloslužbu, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“ (por. Gal 5, 19-21). Teda toto je naša slepota – náš hriech, ktorý chceme odovzdať Kristovi. A preto nám sv. Pavol hovorí: „Prebuď sa ty, čo spíš!“ Totiž každý kto sa zbavuje hriechu je skutočný kresťan a stáva sa takto „lúčom svetla“. My všetci sme od Boha pozvaní sa vždy nanovo prebudiť – vo sviatosti zmierenia a stať sa takýmto „lúčom svetla“. Nezabúdajme a neodkladajme sv. spoveď, pokiaľ je možné ju uskutočniť. Myslím si, že pôst je vhodným časom – silným časom – na našu osobnú duchovnú obnovu. Usilujeme sa o to a takúto vieru prosme! Ježiš nechce, aby sme verili nejakému abstraktnému učeniu, ale aby sme k nemu celkom a bezpodmienečne priľnuli.

Každého z nás sa dnes pýta: Chceš sa so mnou stretnúť? Chceš pre mňa žiť? Ako vyzerá v týchto pôstnych dňoch môj duchovný život? Viem si nájsť dostatok času, ktorý strávim v Ježišovej prítomnosti? Ako často prichádzam za Ním do chrámu ? Snažím sa byť „lúčom svetla“ alebo sa skôr utápam v „skutkoch tmy“? Nezabúdam pravidelne pristupovať k sviatosti zmierenia? Ako som na tom aktuálne teraz – nachádzam sa v stave milosti posväcujúcej? Na čo používam svoje oči? Nezabúdajme, že načo hľadíme, tým sa stávame…

dp. Filip Majdán