Svedectvo Adam Bauer


Narodil som sa v Bratislave, ale bývam v Galante. Odmalička som chodil do kostola, miništroval som, ale veľké prežívanie viery to nebolo. Zlom prišiel keď som mal 15 rokov.

V tej dobe bol v Hodoch pri Galante salezián, ktorý sa zaoberal mladými, avšak mne všetky tieto veci prišli ako úplne trápne. Rozhovory a aktivity neboli vôbec pre mňa. Jeden víkend sa uskutočnil splav rodín, na ktorom som však bol a tam som sa zaľúbil do dievčaťa, s ktorým som strávil najbližších asi 6 rokov. Nechodili sme celých 6 rokov spolu, keďže prvý rok som sa ju snažil len ohúriť. A ďalšie roky sme boli veľakrát ako na sinusoide. Bola to Lucka. Postupom času som však cez Lucku a kamarátku Kiku z volejbalu začal chodiť do Hodov, do spoločenstva HODY-TYM, kde som si našiel najbližších priateľov v mojom živote.

Začal som pomáhať v Hodoch so stretkami kamarátovi, zorganizovali sme prvý tábor, na ktorom vzniklo u mňa veľké nadšenie robiť niečo pre mladých a pre deti. Začal som robiť stretká aj v Galante a postupne ako vznikali nové a nové nápady, akcie a príležitosti sa z tichého Adama, ktorý sa prikláňal k názorom druhých stal Adam, len trocha tvrdohlavejší čo sa rád páči druhým ľuďom. Napĺňala ma však práca pre druhých. Sem tam mi napadla myšlienka kňazstva, avšak vždy som ju odhodil. Chodil som s Luckou a mal som ju veľmi rád. Blížila sa maturita a začal som sa rozhodovať kam ďalej. Šiel som študovať biotechnológie na Slovenskú technickú univerzitu. Všetok voľný čas, ktorý bol mimo školy som však venoval mladým a cítil som, že táto vysoká škola ma úplne nenapĺňa, ale nahováral som si, že popri tejto vysokej škole si spravím nejaké pedagogické minimum aby som aj v mojom povolaní mohol robiť to čo ma napĺňa. Prišiel však rok, za ktorý sa stalo mnoho vecí.

Do Galanty prišli Oratoriáni sv. Filipa Nériho. Na jednej sv. omši ostala vo mne myšlienka stať sa kňazom a začal som sa ňou zaoberať. Bolo to obdobie dlhých rozhovorov s priateľmi, večerov v kaplnke v Hodoch a niekedy aj v Galante. Mal som kľúče aj od Hodov, aj od Galanty. Pri jednej animovanej adorácii som sedel sám na boku a istý čas bol predo mnou Ježiš v monštrancii a Lucka, ktorá sa modlila. Ten obraz si budem pamätať navždy. To som už trocha nedával keďže slovo, rozhodnutie, mi v tej dobe behalo po hlave najčastejšie. Po dlhých rozhovoroch sme sa s Luckou rozhodli, že sa rozídeme. Neviem prečo, ale ten posledný čas chodenia bol na jednej strane veľmi pekným. Začal som teda aktívne rozmýšľať nad kňazstvom.

Na jednom víkende u františkánov povedal hlavný predstavený, že pre povolanie sa nerozhodujem preto, aby som niečo robil. Tá veta ma dostala, pretože to dalo úplne nový zmysel a význam môjmu zmýšľaniu či už pre manželstvo, alebo kňazstvo. Vtedy to bol pre mňa veľmi silný objav. Skončil som neskôr aj s vysokou školou. Doma sa celá situácia pomerne rýchlo upokojila po prvotných šokoch. V Galante som mal možnosť zažiť a vidieť ako Boh koná skutočne a živo v mojom živote, ako koná v životoch mladých. Boh nebol pasívny pozorovateľ a verím, že dáva požehnanie na tom mieste, pre ktoré sa rozhodnem a ak mu uvoľním miesto, On bude viesť a požehnávať. To pre mňa nie sú len frázy. Bál som sa, že keď nespravím rozhodnutie, Boh sa bude hnevať.

Boh je ale dobrý. Aj keď veľakrát týmto slovám sám neverím. Samozrejme, že toho bolo mnoho čo som zažil kým som sa dostal do seminára a nedá sa to sem všetko napísať. Chcel by som byť kňaz ako je môj tatko rušňovodič. Zapálený pre svoje poslanie. Človek by ho musel poznať aby vedel. Môj tatko nie je však len taký rušňovodič a chcel by som byť aj ja „nie len takým kňazom“. Nechať sa viesť a priniesť Ježiša druhým, len s tým ak ho najprv budem mať v sebe.