Svedectvo Dávid Záhradník


Narodil som sa ako druhé dieťa v rodine, kde láska, pokoj a porozumenie je každodenným hosťom.
Matka, Georgína krátko po narodení môjho brata Zoltána ovdovela. Na jej pleciach zostala ťarcha domácnosti, práce a výchovy milovaného dieťaťa. V radosti aj starosti zostávala sama, až kým sa jej cesta neskrížila s cestou môjho otca Jaroslava.  Z láskyplného vzťahu som sa narodil. Sotva som začal vnímať okolie, rodičia si všimli, že môj svet je plný prekážok, všetko mi stojí v ceste.  Vtedy zistili, že Pán Boh môjmu zraku daroval len malé okienko, cez ktoré prenikol ku mne iba slabý lúč svetla. Lekári tomu odborne hovoria slabozrakosť a porucha binokulárneho videnia. Po operácii sa môj stav zlepšil a  tak som mohol navštevovať a úspešne ukončiť základnú školu. Po jej ukončení som si vybral štúdium maséra na Strednej zdravotníckej škole, nakoľko môj cit a hmat dostali do vienka niečo naviac. Hovorí sa: „jedno zoberie – druhé pridá”! Moje štúdium sa blížilo k záveru a rozhodovanie sa, čo ďalej bolo ovplyvňované výchovou k viere, Bohu a poznaniu. Som odhodlaný študovať a stať sa Božím služobníkom. Šíriť lásku, vieru a Božie slovo celým srdcom až do konca života.
Ako malý som kostol začal navštevovať s mojou babkou, ktorá ma chytila za ruku a posadila vedľa seba v kostole. Ako dieťaťu s extrémnou dávkou energie bolo ťažké rozkázať, aby vydržalo sedieť na jednom mieste počas celej omše. Prvé pokusy boli márne a babka to vzdala. No prvý pád a úder od života ma do toho kostola posadil. Bola to silná rana, skrze ktorú som padol. Padol, ale iba na kolená a Boh bol ten, ktorý ma objal, podal mi pomocnú ruku a neodtiahol ju odo mňa.
Prvé roky základnej školy utekali a keď to človek najmenej čakal schytal aj druhú ranu. Ocitol som sa, ako kľačím na jednom kolene a neviem vstať. Upriamil som svoj pohľad k nebesiam a naťahujúc sa k Pánovým rukám, som mu kládol nasledovné otázky. Prečo práve ja? Táto otázka vo mne hľadala odpoveď cez dva roky. Žiadalo si to ešte niečo, skrze čoho sa všetko spojí a začne dávať zmysel.
Odstupom času rany preboleli a s Božou pomocou som si užíval krásy života. Túžil som byť ako ostatný, ale životné ťažkosti a prekonané prekážky mi dali čosi viac, ako len skúsenosť. Dospieval som! Začal som vnímať najväčší dar, ktorý sme dostali všetci, dar života. Každý máme nejaký dôvod, vďaka ktorému sme súčasťou Božieho plánu a jestvujeme. Niekomu tento dar visí na vlásku a dostane ho aj druhýkrát, kým sa Boží plán nenaplní. Ja som tieto dary nevnímal ako Boží plán, ale ako trest. Všetko som prehltol a uložil do sekcie života s názvom: Nechápem príčinu. Čo ma ale trápilo najviac, bol môj slabý zrak.
Rozumnú reč som viedol s mojou skvelou rodinou, oni ma objali, prijali takého aký som. Neviem či mali nejaké plány a predstavy o ich synovi, čiže mne, ale milovali a milujú ma stále čoraz viac a viac, tak ako môže mať rád rodič svoje dieťa. Naučili ma takmer všetko, dali mi vždy všetko, čo bolo v ich sile a podporujú ma v každom mojom rozhodnutí. Nehľadajú vo mne chyby, lebo ich máme každý, ale pomáhajú mi s nimi bojovať. Naučili ma žiť s chybami, objať a prijať sám seba bez ohľadu na to, čo si myslia druhý. S týmito pokladmi som ich opustil, keď ma prijali na strednú školu.
Nebál som sa, všetko bolo v Božích rukách a on sa postaral, ako vždy. Štúdium ma nesmierne bavilo a na základe mojich výsledkov som napredoval k štúdiu medicíny. Túžil som byť psychiatrom, avšak táto túžba po čase vyprchla. Odozvy jednotlivých škôl negovali moje uchádzanie sa o štúdium, nakoľko by som to s mojim zrakom nezvládol.
Veža, ktorú som staval sa takmer celá zrútila, iba pevné základy zostali. Nasledovali vážne rozhovory s jednotlivými duchovnými otcami a s Pánom Bohom pri hľadaní veľkej odpovede na otázku – prečo? Zrazu začalo všetko dávať zmysel. Dokázal som otvoriť svoje srdce Ježišovi a Duchu Svätému, aby doň priniesli Otcovu lásku. Koľko na tie dvere musel Ježiš klopať, kým som mu ich pootvoril, neodvrátil sa, ale vytrvalo klopal. Na všetko som sa začal pozerať s iným pohľadom. Zo školskej praxe som viac nechodil domov unavený, skôr nabitý energiou od ľudí, ktorí sa spolu so mnou modlievali k Nepoškvrnenej Panne Márii. Začal som láskou vidieť Kristovu tvár najmä v tých, ktorí ma nemali v láske a upozorňovali ma na moje chyby.
Rozhodol som sa podať prihlášku do kňazského seminára sv. Gorazda, aby som sa formoval a pripodobňoval Kristovi. Neuspel som! Začal som študovať katolícku teológiu, ako laik na Trnavskej univerzite. Ubytoval som sa v hoteli Médium, kde som aj pracoval a privyrábal si na štúdium. Po skúsenostiach a mojom presvedčení, že kňazstvo nevidím ako východisko z reality, ktorá na mňa čaká, podal som ďalšiu prihlášku do seminára sv. Cyrila a Metoda, bol som prijatý.
Pán Boh si ma, pevne verím, povolal na túto svätú službu a on ráta s mojimi chybami a miluje ma takého, aký som.
Na záver by som dodal, že sa rád venujem vlastnej literárnej tvorbe, písaniu básní o láske, priateľstve, dobrote ľudí a prírode. Zúčastňujem sa súťaží v prednese poézie a prózy. So vzťahom k literatúre úzko súvisí vzťah k hudbe, ktorá je mojim svetlom a je mi každodenným spoločníkom a oporou. Keď mi popri štúdiu zostane chvíľa voľna, rád si v rámci relaxu vypočujem audio knihy rôznych žánrov, nakoľko čítanie mi robí problém.
Doteraz môj život plynul ako život dieťaťa, žiaka, študenta, ktorého názory formovala rodina, škola a priatelia. V každodenných myšlienkach je mojim spoločníkom Pán, ktorému chcem zasvätiť svoj ďalší život.