Svedectvo Ján Bednárik


Každé svedectvo je niečím mimoriadne a každé má svoju originálnu cestu. Moja cesta povolania má tiež svoju originálnosť, aj keď som nezažil žiaden mimoriadnym zlom v živote, mimoriadne obrátenie. Vyrastal som ako bežný chlapec v kresťanskej rodine. Náboženskú výchovu som dostával od útleho detstva.

Rodičia sa mi venovali, čítali mi zo Svätého písma, chodili sme pravidelne aj zo súrodencami na svätú omšu. Prvé náznaky duchovného povolania som začal pociťovať už niekedy na základnej škole. Priťahoval ma kňaz pri oltári, ako slúži svätú omšu. Keď som sa rozhodoval kam na strednú školu, mal som výber dve školy – elektrotechnickú alebo gymnázium. Keďže od detstva ma bavilo všeličo si konštruovať, zapájať si svetelné obvody, robiť si podsvietenie na bicykel, uvažoval som nad elektrotechnickou. Nakoniec som sa pod vplyvom kamarátov rozhodol pre cirkevné gymnázium v Nitre. S odstupom času hodnotím toto rozhodnutie ako správne. Na gymnáziu som dostal okrem kvalitného intelektuálneho vzdelania aj vzdelanie duchovné a mravné. Veľkú zásluhu na tom mali aj rehoľné sestry z Rodiny Panny Márie, ktoré na škole pôsobia. Práve aj vďaka nim som stále viac začínal uvažovať nad duchovným povolaním, nad kňazstvom, v ktorom som videl naplnenie. Avšak cesta nebola taká priama.

Veľkou pomocou mi v tomto období bol aj môj spovedník, ktorý ma duchovne sprevádzal a neustále povzbudzoval. Za to ďakujem Pánovi, že som mohol mať už od základnej školy stáleho spovedníka, s ktorým som si naozaj rozumel. Ďalšou veľkou posilou bola pre mňa osobná modlitba. Keďže som bol na cirkevnej škole, mali sme tam aj kaplnku, kde som sa zvykol počas prestávok zastaviť na krátku modlitbu. Možno aj prostredníctvom osobnej modlitby si ma Pán viedol a pomáhal mi prekonávať ťažkosti a tiež urobiť toto rozhodnutie. Keď prišiel čas, kedy sa už bolo treba rozhodovať, rozmýšľal som ako ďalej. Vnútorne som mal túžbu ísť cestou kňazstva, ale navonok som sa trochu bál, hovoriť o tom alebo aj konať.

Nakoniec som po maturite ešte nenastúpil hneď do seminára, aby som sa v rozhodnutí viac utvrdil. Naskytla sa mi príležitosť, a tak som strávil jeden rok na Ukrajine ako dobrovoľník. Bola to veľmi silná skúsenosť, byť medzi ľuďmi síce materiálne chudobnejšími, ale ľudsky veľmi štedrými a srdečnými. Tam som sa tiež naučil, že netreba mať vždy všetko jasne v rukách, lebo sú aj momenty, kedy treba vykročiť vo viere a dôverovať Pánovi, že On sa postará. Mimochodom mentalita na Ukrajine je podobná, lebo tam keď chcete ísť napr. na autobus, darmo si budete pozerať dopredu spoje, v akom čase idú, aj tak to tak nebude. Autobus príde tak, ako sa podarí. Aj toto ma učilo viac sa spoliehať na Pána a nie na seba. Napokon som si po necelom roku na Ukrajine podal prihlášku do seminára. Teraz som v treťom ročníku. Mnohé veci sa od nástupu zmenili. Motivácie, s ktorými som prichádzal sa menia, očisťujú, ale predsa túžba byť Kristovým kňazom a slúžiť mu v bratoch a sestrách, stále zostáva. Za tento dar ďakujem Pánovi a prosím Ho, aby raz, ak On bude chcieť, som bol jeho dobrým služobníkom, lebo „všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“. (Fil 4, 13)