Svedectvo Michael Udvaros


Nie vždy som cítil v srdci túžbu stať sa kňazom. Môžem povedať, že ako malý som tak obdivoval službu kňaza, že som vtedy, humorne povedané, obetoval svoj detský sen stať sa policajtom. Začal som uvažovať, aké by bolo byť kňazom. Ale toto obdobie netrvalo dlho. Pripravoval som sa na prvé sväté prijímanie, no po ňom som akoby uzavrel túto kapitolu. Začal som hrávať futbal a akosi nebolo času chodiť do kostola. Moji rodičia ma nikdy nenútili, aby som tam chodil, ale ani ma neodhovárali. Mal som v tom slobodu, za čo som im nesmierne vďačný.

No neskôr, bolo to pred Veľkou nocou, som znovu začal miništrovať a bol to pre mňa veľmi pekný čas. Chvíle strávené pri oltári alebo v prázdnom kostole ma napĺňali. Cítil som sa tam ako doma. Odvtedy ma fascinuje krása liturgie, jej dôstojnosť, vznešenosť a jej tajomstvo. V tom čase sa vystriedalo v mojej farnosti viacero kňazov, ktorí vo mne niečo zanechali. Ich príklad a ich obrovská láska k Eucharistii ma podnietili uvažovať, že kňazstvo je veľmi pekné a dôležité povolanie pre dnešný svet. Utkvela mi v hlave úvaha jedného kňaza, že sa „netreba báť, akým budeš kňazom, nie je dôležité starať sa o to, aby si bol dobrým kňazom, ale o to, aby si bol svätým kňazom. Lebo to ide ruka v ruke. Ak budeš svätým kňazom, potom budeš dobrým kňazom.“

Nad touto úvahou som dlho premýšľal, lebo v tom období som začal cítiť volanie. Najprv som si myslel, že si to iba namýšľam, a robil som všetko preto, aby som sa nevydal za tým hlasom. Ale veľmi často som sa dostával do kontaktu s textom z Evanjelia podľa Marka v 8. kapitole v 34. verši: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Ako som už spomínal, mal som pochybnosti. Teraz viem, že to bolo zo strachu, že stratím priateľstvá, rodinu alebo čas. Keď som pri rozhovoroch s jedným pánom kaplánom riešil svoju situáciu, začal som si uvedomovať, že na to volanie by som mal odpovedať. V rozhodovaní mi dosť pomohol aj ďalší kňaz, ktorý ma duchovne sprevádzal. Obom by som sa chcel osobitne poďakovať za to, že mi pomohli prekonať strach vydať sa na cestu nasledovania Krista.

„Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon.“ Tento citát mi pomohol uvedomiť si, čo mám robiť pre to, aby som nasledoval Krista. A začal som podľa neho meniť svoje srdce. Pán si ma povolal, aby som plnil jeho vôľu, a táto skutočnosť je veľkou posilou pri formácii. Ale uvedomujem si aj jednu skutočnosť, ktorú vyjadril náš emeritný Svätý Otec Benedikt XVI.: „Seminár nie je miesto, ale čas.“ Ten čas je určený na to, aby som si uvedomoval, kam moje povolanie smeruje. Som si vedomý, že teraz som na mieste, kde ma chce mať Boh. Toto vedomie ma napĺňa radosťou. Od nástupu do seminára prebehol už takmer rok, ale aj tak som len na začiatku svojej cesty. Preto by som vás poprosil o modlitby za seminaristov, aby sme plnili len a len vôľu Božiu.