Svedectvo Peter Sklenár


Chcel by som v nasledujúcich riadkoch uviesť aspoň niekoľko hlavných momentov z môjho životného príbehu, ktoré ma ovplyvnili v rozhodnutí vstúpiť do seminára s úmyslom stať sa kňazom. Vyrastal som v katolíckej rodine, kde sa pravidelne praktizovala viera i sviatostný život. V škole na náboženstve i v rodine ma učili chrániť si vieru ako oko v hlave a poznávať ju, lebo je to ten najcennejší poklad, aký v živote máme. Už od detstva som pravidelne miništroval vo farnosti a služba pri oltári sa mi stala prirodzenou a obľúbenou. Pozoroval som aj veľmi dobrý príklad horlivých kňazov. No o kňazstve som nejako zvlášť nerozmýšľal. A ak aj niekedy prišli také myšlienky či podnety od ľudí, tak som ich rýchlo zahnal do kúta. Povolanie kňaza sa mi zdalo až príliš radikálne. Napriek tomu tieto myšlienky zostali v mojej hlave kdesi v tom kúte.

Počas jednej púte v nemeckom Altöttingu, v čase, keď som bol už vysokoškolák, ma však prenikavo zasiahlo svedectvo istého kňaza. Hovoril o svojom povolaní a o tom, ako mal v mladosti veľa ideálov, keď chcel pomáhať ľuďom, no v spoločenskom živote či politike ústilo všetko do kompromisov. Napokon sa rozhodol pre kňazstvo a našiel v ňom ako osobné šťastie, tak aj službu Bohu i ľuďom bez kompromisov so svetom. Tento príbeh ma tak zasiahol, že som chcel hneď po roku zanechať vysokú školu. No pán farár i rodina ma vtedy odhovorili. Mal som pocit, že ma nepochopili. Dnes chápem, že to nebola chyba. Vysoká škola ma naučila hľadať a poznávať súvislosti a racionálne argumenty, ktoré mi aj vo vieroučných otázkach neraz pomáhali obhájiť si názory v univerzitnom prostredí. Viackrát sa mi prihodilo, že som stretol napríklad letničných či tzv. biblických kresťanov a nie vždy som im dokázal argumentovať. To ma vnútorne hnevalo, keďže som nepoznal to, čo by mi malo byť najcennejšie. Preto som si v tom čase obľúbil čítanie apologetickej literatúry. Istý čas som bol aj animátorom v spoločenstve vysokoškolákov v univerzitnom pastoračnom centre.

S blížiacim sa ukončením štúdií sa blížila aj otázka, ako ďalej. Prichádzali viaceré podnety, aby som sa definitívne a jednoznačne zaoberal otázkou duchovného povolania a kňazstva, či už na duchovných obnovách, púťach alebo v rozhovoroch s kňazmi i priateľmi. Veľmi ma oslovila aj skúsenosť zo Svetových dní mládeže v Kolíne nad Rýnom, kde som videl rôznorodosť a naozaj univerzálnu tvár Katolíckej cirkvi v rôznych hnutiach, spiritualitách i v bohatstve a kráse liturgie. Nemal som však stále úplne jasno, ktorou konkrétnou cestou ma volá Pán.

Po skončení vysokej školy som sa preto rozhodol ísť pracovať a získať nejaké skúsenosti z pracovného prostredia. Pracoval som na administratívnej pozícii v istej nadnárodnej korporácii. Práca bola dynamická, ale často i veľmi stresová. No časom sa človek otrasie a naučí sa zvládať tlak a požiadavky nadriadených i zákazníkov. Mal som síce dobrých a ochotných kolegov, vcelku isté pracovné miesto, dobrých priateľov, rodinu i zázemie, no nebol som vnútorne šťastný. V biznise ide totiž o tvorbu hospodárskych ziskov, „DPH a HDP“, a nie o spásu duší. Kolegovia vedeli, že som praktizujúci katolík a vieru beriem vážne. Aj sami sa ma niekedy pýtali na vieroučné otázky, a niektorí dokonca aj na to, či nemárnim životné talenty a či by som nechcel byť kňazom. V práci som sa postupom času začal cítiť ako v začarovanom kruhu – hoci ma vnútorne neuspokojovala, pre pohodlie som ju nechcel opustiť. Neustále som vnímal, že žijem v istom sebaklame, keďže ma to ťahalo viac a viac k duchovnému životu, modlitbe, k službe pri oltári a k získavaniu ľudí pre Krista. Priťahovala ma krása a harmónia usporiadaného kňazského života u kňazov, ktorých som poznal. Začal som preto v dospelosti opäť miništrovať. Veď „aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov; túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových. Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému… tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh.“ (Žalm 84). V duchovnom živote som však naďalej vnímal istú stagnáciu, lebo som sa chcel posunúť ďalej a urobiť rozhodnutie ohľadom voľby povolania, no zároveň som sa bál riskovať a stratiť istoty. Na radu môjho spovedníka som si preto po dlhšom váhaní vykonal duchovné cvičenia. Po nich som sa aj napriek odhováraniu a prekážkam rozhodol zanechať krehké istoty a odpovedať na pozvanie Toho, ktorý je jedinou trvalou Istotou – Ježiša Krista. Odhodlal som sa konečne si podať prihlášku do kňazského seminára. Kolegov v práci to ani veľmi neprekvapilo a viacerí z nich ma povzbudili na ceste za poslaním kňaza.

Dnes som rád, že sa môžem pripravovať na kňazstvo, a ak Pán dá, tak raz aj slúžiť Bohu a ľuďom ako kňaz. A konať to, čo je potrebné na dosiahnutie konečného cieľa: spáse nesmrteľných duší.

Chcel by som sa na záver ešte poďakovať za všetky modlitby, povzbudenia, podporu a vyprosené milosti. Bez nich by som dnes nebol tam, kde som.